Katarína Džunková
Telecké jazero (Altaj)
Dotknem sa jazera – predsa som to ja. Nemôžem uveriť, že ešte žijem. Že život nezmizol za toľkými spoločenskými konvenciami, za toľkými nánosmi, premáhaním, pracovným vyčerpaním, za toľkými predsavzatiami
Pôvodne osobný, neskôr cestovateľský blog. Zoznam autorových rubrík: Krása krajiny, Albánsko, Andora, Arménsko, Argentína, Belgicko, Bielorusko, Brazília, Bosna a Hercegovina, Bulharsko, Česko, Cyprus, Čierna Hora, Dánsko, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Gruzínsko, Holandsko, Chorvátsko, Irán, Island, Írsko, Lichtenštajnsko, Litva, Lotyšsko, Luxembursko, Macedónsko, Maďarsko, Malta, Maroko, Monako, Moldavsko, Nemecko, Nórsko, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Rumunsko, San Marino, Rusko, Slovensko, Slovinsko, Srbsko, Španielsko, Švajčiarsko, Švédsko, Taliansko, Tadžikistan, Turecko, Uzbekistan, Uruguaj, Ukrajina, Vatikán, Veľká Británia, Staré veci, Súkromné, Nezaradené
Dotknem sa jazera – predsa som to ja. Nemôžem uveriť, že ešte žijem. Že život nezmizol za toľkými spoločenskými konvenciami, za toľkými nánosmi, premáhaním, pracovným vyčerpaním, za toľkými predsavzatiami
Keď teplý vietor zvlní hladiny jazierok v parkoch tak, akoby voda mala vrásky, prichádza s jeho závanom petrohradská jar.
Pamätala som si jasné dni prežiarené slnkom, keď po uliciach chodili ľudia s tvárami olemovanými kožušinou a cez žiarivé lúče stúpala z ich úst para ako symbol života,
Už podľa nastupujúcej tmy sa pozná petrohradská jeseň. Jeseň, ten vzácny hosť, čo spolu s jarou trvá iba okamih. Po nej nenastáva zima, no to zdĺhavé, mračné, veterné, chladné a daždivé obdobie –
Zdalo by sa – koľká to trúfalosť založiť mesto. Na jednej strane je človek povolaný spravovať svet, zasadiť strom, položiť základný kameň, založiť rodinu, udrieť prvý tón. No mesto? Založiť mesto?
Keď som prechádzala po nábreží admirála Makarova vo vzácnych slnečných mrazivých dňoch, keď sa sneh trblietal tak, až sa človeku zdalo, že sa nachádza v diamantovej komnate...
Na okraji Moskvy leží mlčiace Butovo a v ňom odpočíva prach tých, čo zahynuli rukou boľševického režimu. Mnoho démonického zla. Mnoho svätosti. Lenže pamätníky obetiam komunizmu nie sú navštevované ako memoriály obetiam nacizmu.
Niekoľko mesiacov som sa s pravoslávnou cestovnou kanceláriou pokúšala dostať na pamätný cintorín v Levašove – miesto masových popráv obetí stalinských represií. Márne. Bežní Rusi poznačení konzumným spôsobom života
„A gde-to v provincii vy uže pobyvali, devuška?“ pýtajú sa ma občas Rusi a ja prikyvujem na znak súhlasu, lebo som už okúsila rozdiel medzi „zabrošennymi“, nepovšimnutými krajmi a medzi noblesným Petrohradom či dynamickou Moskvou.
Vždy som si myslela, že nemožno dať väčší dar, než samého seba. Že človek môže z úcty darovať nejakému miestu kúsok svojho vlastného života, svoju návštevu.
Zas vyplávala ako ponorná rieka na hladinu krajiny jeseň. Akoby niesla sama sebe vlaňajší odkaz alebo štafetu, objavovali sa jej znamenia už na plodmi obsypaných jabloniach, ako jej predvoj chodil chladný vietor
Otvárala sa predo mnou cesta, ktorú nepoznám, lemovaná kukuričnými poľami v júlových lúčoch slnka s farbou lipového medu, a nik presne nepovedal názov miesta, kde zastaví naša maršrutka,
Na línii oceľovomodrého mora sa zjavila loď a ako za dávnych čias vybehli na breh dospelí i veselé deti povzbudzované jej trúbením.
Nad prameňmi boli postavené drevené striešky, akoby to boli domy, kde prebývala voda a pod lesom ešte ležal sneh unavený z ubiehajúceho času. V chumáčoch žltých tráv som videla schúlené líšky, ale bolo to len zdanie,
V tom meste viedlo na ostrovy na rieke Pregole sedem mostov a európski intelektuáli riešili záhadu, ako ich prejsť, až kým im svojím grafom nedal odpoveď Leonhard Euler. V tom meste sa narodil i zomrel Immanuel Kant,
Chuť kôpru a dážď, nemilí ľudia pohŕdajúci mojím prízvukom, a naopak, milí ľudia ochotní pomôcť, nadoblačné slnko a pod oblakmi apríl a mlčiaci vlak, na rukách ktorého som navštívila i opustila Nižný Novgorod.
Ani neviem, akou farbou tečie krv, keď porania ticho a či sú stopy v snehu umením, keď mi občas umenie pripadá práve tak. Zbytočné slová, zbytočné jazvy, zbytočné riadky – nie iných, ale moje – zbytočné.
Vo farbách stlmených hmlou a v neustálom obnovovaní a opakovaní sa, ktoré je také dôležité pre vznik umenia, sa nad sútokom Kazanky a Volgy vynárala Kazaň.
Vlak zabrzdil a Stepan Iľjič sa prebral z dlhého zamyslenia. Nad domami rozoznal obrysy „Veľkého Zlatoústeho“ – ako volali zvonicu miestneho kostola a priečelia stanice so štukatúrami do tvaru dedinských ornamentov,
Hoci už len zo samotného faktu stvorenia a prítomnosti krásy vo všetkom by si zasluhovali rovnakú pozornosť všetky miesta na svete, predsa zostáva ostrov Konevec na Ladožskom jazere v tieni známejšieho ostrova Valaam.