Katarína Džunková
Kto zachraňuje, bude zachránený
Krajina mierne potemnela v slnku prekrytom hustou vrstvou oblakov a opar, ktorý sa vznášal pod inak aprílovým nebom spôsobil, že osamelý kopec aj kríky šípok lemujúce cestu vyznievali nejasnejšie. Hoci bol apríl, svetlo nevykresľovalo jasne hranice stromov a polí. Línie suchých stebiel a kríkov v remízach splývali na pozadí brázd a cez medzu prebehol sviežim tempom zajac, aby aspoň on naznačil, že život neumrel, len nezávisle od ľudskej túžby si bude tohtoročná jar raziť svoju cestu. Hoci sa na prvý pohľad pri zasnežených pahorkoch zdalo, že krajina ešte spí – nič nebolo nehybné. Cesty sa kľukatili a utekali naprieč poľami, nežný románsky oblúk zákruty predeľoval krajinu, konáriky viníc vyhnali púčiky, ktoré snáď nikto nebadal a sneh sa hýbal pri násypoch povedľa hradských ciest, keď s rastúcimi stupňami teploty umenšoval svoje telo.