Katarína Džunková
Za vojvodinskými Slovákmi
Vo svete, kde je miesto pre všetko – pre každú teóriu, propagandu, bizarnosť či škandál... Prečo by teda vo svete nemohol byť priestor aj pre slovacitu a Slovákov.
Pôvodne osobný, neskôr cestovateľský blog. Zoznam autorových rubrík: Krása krajiny, Albánsko, Andora, Arménsko, Argentína, Belgicko, Bielorusko, Brazília, Bosna a Hercegovina, Bulharsko, Česko, Cyprus, Čierna Hora, Dánsko, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Gruzínsko, Holandsko, Chorvátsko, Irán, Island, Írsko, Lichtenštajnsko, Litva, Lotyšsko, Luxembursko, Macedónsko, Maďarsko, Malta, Maroko, Monako, Moldavsko, Nemecko, Nórsko, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Rumunsko, San Marino, Rusko, Slovensko, Slovinsko, Srbsko, Španielsko, Švajčiarsko, Švédsko, Taliansko, Tadžikistan, Turecko, Uzbekistan, Uruguaj, Ukrajina, Vatikán, Veľká Británia, Staré veci, Súkromné, Nezaradené
Vo svete, kde je miesto pre všetko – pre každú teóriu, propagandu, bizarnosť či škandál... Prečo by teda vo svete nemohol byť priestor aj pre slovacitu a Slovákov.
Radovať sa s radujúcimi a plakať s plačúcimi, ale napokon už srdce necítilo nič. Už nebola radosť, nebol smútok, len mechanické pohyby rúk a čas, v ktorom chcel ľudský rozum vidieť koniec i srdce chcelo vidieť koniec
Za krívajúcou chôdzou tmy, za chvostom noci, tam, kde sa ako priateľ a nepriateľ zároveň držalo tesne za odchádzajúcim dňom slnko, som sa prebudila s tichom v náručí. A srbské slnko prenikalo do priestoru uprostred štyroch stien, do mojej mysle, očí a srdca, na terasu drobného hostelu, v ktorom prenajímal izby mladý sochár a nad mestom dozrievalo letné nebo ako klasy pšenice. Ešte na chvíľu som vnímala stromy zasadené do aleje ako do svadobného sprievodu, ktorého dvojice sa nikdy nespoja; a už ma kroky hnali k mestským hradbám. Na trhovisku hučali ľudské hlasy, predávali sa ryby, najrôznejšie druhy pečiva, malé uhorky a paradajky jagajúce sa ako brošne, broskyne, melóny a papriky. Strieborné ryby uložené na kôpke sa zaleskli ako turecké dýky a za stánkami s kvetinami šumela zvukom vetra v korunách stromov fontána. To bola hudba Niša a takto ma privítalo južné Srbsko, keď ma už nohy viedli ako slepecké psy ďalej, ďalej, za byzantskými kostolíkmi a za krásou...
Pretože z každého miesta na zemi napokon človek musí odísť, pobrala som sa i ja z Mileševského monastyru, bieleho ako nebesá. Z miesta, po ktorom som tak túžila od svojej prvej návštevy Srbska, odkedy mám pri posteli obrázok Bieleho anjela – teba, Anđeo beli, ktorý si stál pri Kristovom hrobe a dvom Máriám a ďalším ženám si oznámil, že Spasiteľ vstal z mŕtvych.
To som ja, kto kričí a plače a zavše bojuje so všetkými vecami, a nevie nič iné, iba dobiedzavo klopať na svätú bránu a nástojčivo vravieť: „Nepustím ťa, pokým mi nepožehnáš!“ Lebo ja bez toho požehnania neviem žiť. Tak prichádzala jeseň a s ňou aj chvíle, keď sa zastrel zmysel všetkých vecí. Tak prichádzala jeseň a tak padala na jedno trucovité dievča, ktoré si v nej nevedelo nájsť miesto. Tak prichádzala a bola veľká a nádherná, až po členky zaborená vo vysokých topoľoch. A ja v nej tá, čo jej nevedela porozumieť. Ale dosť už, dosť. Tak ťa prikrývam malou dlaňou a hovorím: upokoj sa, duša. Upokoj, ako pokojne vrstvu po vrstve plynie Dunaj.