Vzdialený bledý mesiac nad krajinou vyžaroval chladivé a mierne svetlo a keďže bolo leto a čas, keď je i neskorá noc priateľka ľudí a chladivý vzduch svitania je v tomto období na pár týždňov prístupný i ľudským bytostiam, zazdalo sa mi, že sme takto v krajine sami dvaja – Mesiac a pod ním stromy, a pod korunami stromov ja. Ranný vietor voňal a ja som vystierala ruku, aby som sa načiahla za riekou, v ktorej uplývajú dejiny. Baza už odkvitla a spŕchlo bledé svetlo z líp. Zrelé leto na Balkáne sa predvádzalo s väčšou pompéznosťou, než v mojej rodnej, z tohto uhlu pohľadu severnej krajine. A ja som prosila: Bože, zbav ma tohto šťastia, keď si človek namýšľa, že nepotrebuje modliť sa. Bože, odober mi ho a ukáž mi, aké je utrpenie sveta. Buď mi ostňom a útechou a napokon mi odpusť... Ach, Pane vesmíru a hviezd, veď my sa k tebe stále obraciame v imperatíve – odpusť, zmiluj sa, či požehnaj... A pritom by sme mali krotiť šelmu v sebe a prikazovať jej: Miluj! Utíš sa! – ako deti v rozprávkach a snoch prikazujú búrkam.