Pamätám si, ako mi raz Martin písal, že má prírodu vlastne aj celkom rád a možno by ju mal ešte radšej, keby bol vyrastal v krajšom prostredí, než sú západné Čechy. A s úprimnosťou, aká ma u chlapcov vždy milo prekvapí, keď sa tie sebavedomé bytosti v mikinách so slovníkom hrubším ako dosky pribité na mojich pätách premenia v odlúčení od kamarátov na veľmi vnímavých a citlivých ľudí, si povzdychol, že majú doma "iba" nízke kopčeky. Západné Čechy s trepotajúcim sa srdcom hôr krušných ako chvíle v nich, prišli so zelenou krásou. S tým odtieňom zelenej, v ktorej sa ešte v sebeklame utvrdzuješ o rýdzosti leta a aj keď síce ešte nevidno skrútené a oslabené listy, predsa sa to celkom poprieť nedá. Stromy sú tekutejšie, medenejšie, olivovejšie. Zaplietli sa do nich pavúčie vibrácie a celá krajina je v tejto eschatologickej chvíľke leta akási náklonnejšia. Skrotla, ohla sa a v tykadlách mravcov sa objavujú čierne háčiky, presne také, ako keď sa Česi snažia vysloviť „presne", ale aj tak to Ě nezamlčia, aj tak v jazyku nezaprú rybníky, Ladovho kapra zo zimných ilustrácií, Rybovu omšu - majú tam háčik a na konci slova vyslovia presne to „presně".