Katarína Džunková
Modlitby nad Bulharskom
Najprv som počula akordy v šumiacej tonalite mora, ako sa valili vlny v pravidelnom rytme a ich hukot pripomínal šumenie korún stromov vo vetre, ktorý namiesto kvetín privial na pláž slaný vzduch a chumáčiky bielej zhluknutej peny. Vlny si žili vlastným, mocným a hravým životom. Vrchol tohto života spočíval až v konečnej smrti – keď sa im rozlomil hrebeň a namiesto zelenej či oceľovo modrej sa farba mora zmenila na bielu, bielu, až svojou belobou už spokornené staré vlny pokryli pobrežie. A vzápätí znovu masa ustupujúcej vody narazila na prúd, ktorý si dral cestu na pobrežie.