Katarína Džunková
Nie ďiaľka, hĺbka. (Pyreneje)
Akoby mi ktosi položil ruku na rameno z druhej strany kože - a ja som sa obzrela - no nie za seba, ale kamsi inam, dnu. Akoby som započula zvláštny hlas, ktorý nezachytím, no predsa čosi vravel - tak vstúpilo uprostred dňa čosi zvláštne. Tak sa vynorí niektorá z dávnych, domnelo zabudnutých spomienok. Tak nejako, a vlastne ešte jemnejšie, sa mi začali odkiaľsi zjavovať ani nie definovateľné chvíle z detstva, až o sekundu zmizli preč.