reklama

Rozhovor s košickým pánom rabínom Jossim Steinerom

Keď pred piatimi rokmi dostal ponuku na návštevu Slovenska, netušil ešte, že sa stane košickým rabínom. Nechýba mu zmysel pre humor a rád sa vyjadruje v podobenstvách, aj keď tvrdí, že jeho slovenčina je 50 rokov stará. Ako dieťa prežil holokaust, skrýval sa v Maďarsku, a keď ako 12 - ročný emigroval s mladším bratom do Izraela, čakal na lietadlo z Československa s jeho rodičmi a sestrou. Márne. Priletelo až v 60-tych rokoch. Dnes dáva nádej košickej židovskej náboženskej obci, aj keď jej zánik vidí reálne. Rodák zo Zlatých Moraviec, Jozef Mordechai Ben Abraham Azriel, známy ako košický rabín Jossi STEINER.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (151)
Jossi Steiner, košický pán rabín
Jossi Steiner, košický pán rabín 

O ŽIDOVSTVE NA SLOVENSKU V SÚČASNOSTI

Duchovnosť síce nie je o reklame, ale činnosť židovských náboženských organizácii je na Slovensku pomerne neznáma. Neprekáža vám to?
Cieľom židovskej náboženskej obce nie je, aby sa o nej verejne vedelo. Židovstvo má to, čo má. Jeho poslaním nie je, na rozdiel od kresťanstva, šírenie viery a misionárstvo. Dôležité je, aby o židovskej náboženskej obci vedeli tí, ktorí o nej majú vedieť - židia.
Koľko členov má KŽNO?
240 členov, väčšinou starých ľudí. Rátame, že v Košiciach je ešte asi 100 ľudí, ktorí nie sú členmi, a sú židia. Žid je vždycky žid - a my to tak chápeme.
Ako je to s mladšou generáciou a jej postojom k židovstvu?
Mladí ľudia sú u nás šesťdesiatnici. Sú aj mladší, ich synovia, ktorí však neprejavujú veľký záujem o judaizmus. Netaja, že sú židia, ale majú svoje profesie a židovstvo pre nich nie je dôležité. Odvykli si, pretože aj ich rodičia si odvykli. Každá generácia si zo židovstva trošku odkrojila, povolila... Ja ich vnímam ako stratené deti, ale oni sú už od židovstva tak ďaleko, že sa ani za tieto deti nepovažujú. Zvykli si, že žid sa môže stravovať všade, že môže pracovať každý deň, či je to sobota alebo jom kippur, že môže uzavrieť manželský zväzok s kýmkoľvek. Samozrejme, občas ozdobia svoj život maličkosťami, a keď na to príde, zavedú turistu do synagógy...
Veď to znamená, že židovstvo takto postupne na Slovensku zanikne. To sa nesmie stať...
To sa stane. Dnes je na Slovensku 2380 registrovaných židov, celkovo asi 2 600, ak prirátame aj tých, čo sa za židovstvo hanbia. Asi 1 300 z nich prežilo holokaust. Keď týchto starých ľudí stratíme, židovská komunita príde o polovicu členov. Keď som prišiel pred 5-timi rokmi do Košíc ako nový rabín, hovorili sme, že pri sčítaní obyvateľstva sa musia ľudia prihlásiť k židovstvu, aby komunita dostala prostriedky na opravu cintorínov a synagóg. Jedna pani vstala a povedala: „Ja som za svoje židovstvo už dvakrát zaplatila. Nechcem tretíkrát." Táto výpoveď ženy, ktorá za židovstvo trpela za 2.sv.v. a za komunizmu, ma sprevádza do dnešného dňa. Poznám ľudí, ktorí kázali svojim deťom, aby neboli židmi. Aby ich nenašli, keď treba mlátiť.
Naozaj to vidíte tak pesimisticky...?
Ja to nevidím pesimisticky. Je to tak. Možno to vyzerá pesimisticky, rád by som videl iný obraz, ale nejde to. Keď otvorím talmud a poviem židom, čo o ňom vedia, dostanem odpoveď: jeden čítal knihu o talmude v češtine. Nuž, dobre. Druhý čítal knihu o talmude v maďarčine. A ten tretí videl o talmude film. Ale tradičné učenie je o niečom inom. Žid sa učí, lebo sa má učiť. Cesta vzdelania sa nekončí promóciou, trvá po celý život. V každom židovskom dome majú byť knihy: tanach (písmo sväté), talmud (otázky práva, etiky, zvykov, histórie...) a šulchan aruch (prestretý stôl). Tam sa človek dozvie, ako sa má správať, ktorú topánku si má prv zaviazať, čo má hovoriť, ako sa má modliť, koľko sa má po jedle čakať medzi mliekom a mäsom (šesť hodín). Je ťažké vysporiadať sa s pravdami v talmude, s tým, o chceli ľudia pred tisícročiami povedať. Ale práve táto vytrvalosť v náboženstve sa stala základným atribútom židovskej povahy - preto to židia vo všetkých oblastiach dotiahli ďaleko.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

ŽIDOVSTVO AKO DAR? ŽIDOVSTVO AKO ÚDEL? TROCHU ZAMYSLENÍ NAD ŽIDOVSTVOM

Môžu židia na Slovensku dodržiavať všetky tradície? Niektoré ste spomenuli a neznejú až tak jednoducho.
Ľudia si myslia, že židovstvo je náročné, ale mýlia sa. Tóra hovorí o predpisoch, ktoré sú možné pre každého človeka už tisíce rokov, rovnako pre vedca v NASA ako pre robotníka v továrni. Pred 3800 rokmi sa niečo stalo v Chráme. Chrám dnes nie je, egyptská ríša padla, a sviatky pretrvali. Nedajú sa zmazať.
Spomíname tu slovo žid. Je rozdiel medzi židom náboženským a etnickým? Veľa ľudí o sebe tvrdí, že sú židia alebo majú židovské korene, predkov... Musí byť každý etnický žid aj náboženský a naopak?
Kedysi taká otázka ani nemala zmysel, náboženstvo sa nedalo od pôvodu oddeliť. Čo znamená mať židovské korene? Že si starý otec zobral židovku? (židovstvo sa preberá po matke, pozn. red.) Ale židovstvo nie je automatické, je to aktívny princíp, ktorý musí človek pestovať, inak sa stráca. Ak by sme ho chápali automaticky a žid by sa prestal učiť, bol by tiež židom. Ale bol by to žid, ktorému by niečo chýbalo. Bol by formálne registrovaný ako žid, a keby sa oženil so židovkou, jeho deti budú židia a budú môcť šíriť to, čo on nedokázal. Sú také prípady, že otec nevie skoro nič a dieťa to nahradí. Sú však aj prípady, keď otec nevie nič a syn ešte menej.
Možno je to vekom a tým, že mladí ľudia každej generácie chcú dokázať, že vedia žiť bez predpisov a „morálny zákon" vedia nájsť v sebe. Nemajú mladí židia pocit, že ich náboženstvo obmedzuje? Najmä vo veciach osobného a azda aj praktického života...
Moderná doba vyvíja na židov nátlak. Kedysi ten, čo sa volal Kohn, nemohol byť profesorom, a tak si zmenil meno na Katona. A dnes ľudia nemôžu byť spolu, lebo im v tom bráni náboženstvo. A tak vyskúšajú žiť bez manželstva, len tak, či im to pôjde. Áno, treba byť otvorený, „in" a voľný, ale len odtiaľ potiaľ. Židovstvo berie veci radikálne a mladí ľudia už nie. Ja neviem, netuším, aké budú výsledky. Ale môžu byť aj zlé.
Kresťanstvo zaznamenáva už dlhšiu dobu ľudí, ktorí sa k nemu hlásia po svojom: 'Áno, som kresťan, konám dobro... Ale liturgický rok dodržovať nebudem. Viem sa rovnako dobre modliť v kostole, aj na balkóne, keď fajčím cigaretku. Ja mám Boha vo svojom srdci, nepotrebujem kostol.' Zbadali, že zem sa bude krútiť rovnako, ak si náboženstvo upravia po svojom. Pozná čosi také aj židovstvo?
Tú vetu poznám v židovskom vydaní: „Ja som žid v srdci." Myslím, že židia v sebe nosia veľmi cennú a starodávnu tradíciu a kultúru, ktorú ľudia bez problémov udržiavali stovky rokov. Aby ju mohli odovzdať ďalej, musia sa držať jednej cesty. To nie je rockenroll, pred ktorým bol valčík a po ktorom príde hip-hop. Židovstvo sú pevné a nemenné stĺpy, aj keď doba sa mení. O tom sa nedá debatovať, ako keď má niekto rád svojich rockerov a druhý Karla Gotta.
Máte pravdu, že ak by sa voľne staval k náboženstvu každý, obrady by celkom zanikli. Ale tento argument dodržiavania tradícií len kvôli budúcim generáciám ľuďom nestačí.
Radil som mladíkovi, ktorý sa chcel ženiť, aby so svojou nastávajúcou podpísal zmluvu, čo všetko musia v manželstve robiť a ako vychovávať svoje deti. Bol proti. Tým vlastne odopiera svojim deťom niečo, čo by im malo patriť. Ako by im hovorili: vy vlastne nebudete židia, aj keď ste židia.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

STÁLE TO BOLÍ: ŽIDIA A HOLOKAUST

Je pravda, že židia nemajú radi nemecký jazyk?
Mnohí. Raz tu boli nemeckí študenti a ja som im otvorene povedal, že nemám rád ich reč. U mňa to však nie sú fašisti, u mňa to sú Nemci. Čosi totiž vo mne zostalo z môjho zvláštneho detstva: keď počujem nemčinu, znamená to pre mňa nebezpečenstvo. Moja manželka pochádzajúca z Rumunska, chcela vyučovať deti po nemecky. Povedal som jej, že nie. Nemčina mi robí zle. Snažte sa ma pochopiť, ja si spájam túto reč so zlom. Už som sa stretol s mladými Nemcami, viem, že sú inakší. Ale čo sa dá robiť. Nemci mi ukradli kocky, ukradli mi chvíle pri jazere, zobrali mi možnosť ísť na výlet. Je teda pochopiteľné, že to vo mne zanechalo stopu. Svoje stanovisko som zdôvodnil aj v liste prezidentovi Schusterovi: môjho starého otca mi nikto nemôže vrátiť. Nemohol som od neho dostať cukrík, lebo mu v Kremničke strelili do tyla. Ale spomenul som, že v budúcnosti sa dá budovať niečo dobré, nie to zlé, čo bolo. Tu som začal proces, keď som sám seba liečil. Viete, reč je reč. Reč, slová, nie sú zlé. Ale skupina ľudí, ktorá ju používala, boli zlí, podľahli zlej ideológii.
Snažím sa, samozrejme, zmieriť a obrusujem sa, už nie som taký, ako keď som mal dvadsať rokov. Môj bratranec dostal odo mňa facku, keď sa išiel pozerať na futbal s Nemcami. Povedal som mu: „Ty? Ty? Veď my sme boli spolu v úkryte, triasli sme sa, aby sme nepočuli nemčinu a ty ideš s nimi na futbal?" To bolo v roku 1955.
Pán rabín, určite nie ste vo svojom postoji jediný. Keď tento rok navštívil pápež Osvienčim, našli sa ľudia, ktorí boli proti jeho modlitbe po nemecky. Akoby sa modlitba dala hodnotiť podľa jazyka a vôbec, akoby sa samotná modlitba dala hodnotiť...
Vidíte, sú aj väčší odporcovia ako ja. Ja už mám vrchol krivky môjho odporu za sebou. Na druhej strane musím povedať, že práve Nemci sa pozreli na holokaust otvorene, čo Slováci neurobili doteraz. Neprišla ešte úprimná reflexia na Slovenský štát. Predtým to dávali pod koberec komunisti a dnes...? Dnes to robia dnešní Slováci. Nemci povedali: áno, naši rodičia urobili chybu. A to je veľká a nie je jednoduchá vec, ktorú si ctím: priznať, že vlastná rodina pochybila. Nemci to dokázali prehodnotiť a snažia sa byť inakší.
Prepáčte, ak spomeniem veľmi osobnú tému, možno je ľahké súdiť a neprežiť... Ale nedávajú židia až priveľmi najavo, že im bolo ublížené, až niekedy odmietnu podanú ruku na zmierenie? Napríklad keď Gerhard Schröder navštívil Izrael, niektorí poslanci knessetu vstali a odišli.
Áno, to sú ich city. Aj ja som povedal, že mňa nemecká reč vyrušuje. Neviem síce, dokedy to bude trvať, ale to sú asociácie s vecami, ktoré sú hanbou pre ľudstvo. Okrem toho, tí, čo prežili, chcú odkázať budúcim generáciám, že sa to už nikdy nesmie stať.
Ale veď aj vy sám máte nemecké priezvisko...
Áno, o tejto veci sme s rodinou rozmýšľali, chceli sme si ho zmeniť, hoci aj môj otec a starý otec boli Steinerovci. (Židia pribrali nemecké priezviská pre lepšiu administráciu od čias Jozefa II., pozn. red.) Ale v ten rok sa stali dve udalosti: vo vojne zahynul môj brat a zomrel otec. Ich mená už boli na kameni. Ja som sa mal volať Cur - a cur je hebrejsky kameň.
Aj dnes sú mladí ľudia, ktorí sa učia radšej francúzsky či iný jazyk, pretože nemčinu považujú za „fašistickú"...
Ja si skôr myslím, že je za tým tvrdohlavosť. Skutočnou príčinou je lenivosť alebo nesympatická učiteľka. Nechcem ich posudzovať, ale ja som vám vysvetlil, že nemám nemčinu rád pre prežité. A neviem, či to ročníky 1988,1989,1990 a iné správne chápu. Vlastnosť „nechcieť sa učiť" má v sebe každý človek, treba ju vykoreniť.
Myslíte, že sa vôbec dočkáme od židov odpustenia? Teraz nemyslím pod slovom odpustiť „zabudnúť", ale najvyšší akt ľudskej veľkorysosti a sebaprekonania.
Odpustiť sa nedá. To sa nedá pochopiť kresťanským zmýšľaním, ktoré je založené na odpúšťaní. Nemôžem odpustiť niekomu, kto zabil môjho starého otca. Môžem síce veriť, že jeho syn, vnuk, pravnuk bude lepším človekom. Ale odpustiť mu - na to nemám právo. Odpustenie je niečo, čo je medzi vrahom a Bohom. Odpustiť nie je v ľudských rukách a silách. Skúsim vám to vysvetliť otázkou, aby bolo jednoduchšie vžiť sa do židovskej situácie. Vedeli by ste odpustiť vraždu, ak by vrah zabil, prepáčte, že to hovorím, vašu sestru?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

TROCHU O ARABSKO-IZRAELSKOM KONFLIKTE

Je pravda, že sa v Izraeli správajú Židia nevraživo ku kresťanom?
Určite nie. Zvláštne, že teraz vychádzajú lepšie židia s kresťanmi než s arabmi. A pritom počas celej histórie to bolo naopak. Židia a moslimovia mali spoločnú veľkú časť kultúry. Lenže po obnovení štátu Izrael nám zrazu vytýkali, že sme prišelci a že by nás najradšej videli západne od Tel Avivu (západne od Tel Avivu je more, pozn.red.) .
Zem izraelská patrila oddávna nám, boli sme z nej síce dvakrát vyhnaní, ale je to naša zem. Ak tam chcú žiť aj Arabi, je to v poriadku. Problém však je, že nechcú žiť v mieri. S týmto bremenom sa Izrael musel a musí vyrovnať. Dostali sme veľa ponúk na pomoc zo zahraničia, ale to nejde. Toto je naša vec a my si ju musíme zariadiť sami. Aj mne doma visí vojenská uniforma, ktorú by som si v prípade nebezpečenstva obliekol. Našťastie, nemusel som ju ešte použiť, ale je tam. Vojna je zlá vec. Bolí obe strany.
Prečo sa potom všetky konflikty na Blízkom východe riešia vojensky? Zjednodušene to vyzerá tak, ako keby na seba narážal arabský extrémizmus a izraelská hrdosť.
Ak mám byť úprimný, Arabi chceli od počiatku likvidovať židovský štát. Neúspešne. Tento konflikt, ktorý trvá už takmer sto rokov, sa nedá riešiť inak než tak, že si obe strany sadnú za stôl a budú sa rešpektovať.
Príkladom toho, akú dlhú cestu ešte máme pred sebou, je ústava palestínskeho národného hnutia PLO - Fatah: „Boj je jedinou cestou na oslobodenie Palestíny." Z tohto spisu vychádza, že ja, ktorý som prišiel v roku 1949, budem musieť z Izraela odísť a asi pol milióna židov, ktorí tam žili pred sionistickým hnutím, sa budú nazývať Palestínčania. Ostatné hnutia (napríklad Hizballáh) hľadajú vojenskú alebo politickú cestu ako zničiť Izrael. Vojenská cesta je boj a politická je napríklad snaha J. Arafata o návrat milióna Palestínčanov do Izraela. To však znamená, že za päť až desať rokov by sa z toho milióna stali milióny dva. Demokratickým spôsobom by teda priestor Izraelu úplne ovládli. My však trváme na tom, že chceme existovať.
Ako sa hovorí, na tango treba dvoch. Nepochybujem, že keby sa našiel arabský vodca, ktorý by mal odvahu a prišiel so slovami: „Chcem žiť s vami na tomto území. Ja vás uznám a vy uznajte nás - poďme si sadnúť za stôl.", mal by v Izraeli dvere otvorené. Ale keby sa taký človek našiel, mal by 24 hodín života. Ľutujem, že to musím povedať, ale je to tak. Arabi sú okrem Japoncov jediná spoločnosť, ktorá dokáže obetovať mladých ľudí, aby zabili ženy a deti v kaviarňach s odôvodnením, že robia dobro. Títo ľudia by dvakrát nerozmýšľali, čí človeka s mierovými myšlienkami nechať nažive. Arabi majú pre nás nepochopiteľné myslenie v tom, že berú ľudský život za čosi, čo sa obetuje v prospech ideí. Židia majú pieseň, v ktorej sa spieva „Nemáme inú zem". My sme už vo vyhnanstve boli a vieme, ako to dopadlo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

PÁN RABÍN OSOBNE...

Súčasní rabíni sa líšia od zakorenených predstáv sudcov, uzmierovateľov sporov, poradcov... Nevravím, že nimi nie sú, ale ak mi prepáčite - ani vy nemáte typické pajesy a bradu...
Vlasy rastú sami, môžu narásť kedykoľvek. Možno aj preto ich nemám, aby som sa viac podobal a priblížil sa ľuďom, s ktorými som.
Čo znamená vaše meno Jossi?
Celým menom sa volám Jozef Morde-chai Ben Abraham Azriel. Aj keď zomriem, bude to na mojom pomníku, samozrejme, s pridaným priezviskom Steiner. Jossi prišlo vďaka jednej úradníčke v izraelskej armáde, ktorá ma tak oslovila. Je to jemnejšia forma mena Jozef. Prischlo mi to a dnes sa v celej mojej dedine vie, že Jossi Steiner je známa firma. V modernej hebrejčine je zvykom zmäkčiť mená: Jozef a Ariel je príliš úradné, Yosi a Arik je jemnejšie. Aj nášmu bývalému pánu premiérovi Arielovi Šaronovi hovorili doma „Arik", akoby ste povedali po slovensky „Janíček". V Zlatých Moravciach sú ešte ľudia, čo ma volajú Janko, ale je ich čoraz menej...
Pán rabín, ďakujem. Smiem sa však spýtať, prečo ste v rozhovore odpovedali oznamovacou vetou? Neplatí už, že rabín má na každú otázku odpovedať otázkou?
Áno, ale nie je to vždy dobré, lebo potom z toho vznikajú vtipy. Keď sa pýtali rabína, koľko je hodín, z vynaliezavosti odpovedal: „Prečo sa to pýtaš práve mňa?" Alebo keď sa ho pýtali, kedy odchádza vlak, odpovedal: „A skutočne tým vlakom chceš ísť? Nechceš ísť nejakým iným?"

Katarína Džunková

Katarína Džunková

Bloger 
  • Počet článkov:  257
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu