Helgoland

Autor: Katarína Džunková | 4.10.2020 o 8:37 | Karma článku: 4,38 | Prečítané:  519x

Aj naše kontinenty sú ostrovmi, a predsa pociťujeme malú plochu zeme ohraničenú vodou ako čosi existenciálne, kde si väčšmi uvedomujeme vlastné bytie i vznik pevniny, akoby boli ostrovy vzorkou zeme i ľudstva v malom.

Ostrovy boli symbolmi vysneného raja – pokladov, ale aj izolácie a exilu, karantény, premeny, odkiaľ sa človek snaží uniknúť, kým nestretne svojho Piatka. Na ostrovoch vznikali knihy, napokon i Apokalypsa vznikla na ostrove. Na ostrov vyhnali Napoleona i cisára Karla. Na ostrovy odchádzali mnísi, akoby do mora Boh roztrúsil pevninu ako štipku soli alebo zázračnú zmes, z ktorej vznikol život.

I Helgoland je takýmto bodom príťažlivosti. Niektorí si vysvetľujú jeho názov ako „heiligland“ podľa pôsobenia dávnych svätých, iní zas dokazujú jeho meno od starosaského a starofrízskeho lexému označujúceho hlavu. Hláv múdrych navštívilo ostrov dostatok: Heinrich Heine, Franz Kafka, či August Heinrich Hoffmann von Fallersleben, ktorý tu napísal slová súčasnej nemeckej hymny: „Einigkeit und Recht und Freiheit“. Helgoland priťahoval rybárov, námorníkov a následne i vojakov, veď je to strategický bod, pevnosť a človek ako leviatan potrebuje ovládať aj morské vlny. A tak na vojenské operácie doplatil aj Helgoland, keď z neho muselo vysťahovať obyvateľstvo a pod britskou správou roku 1947 prebehla masívna explózia munície.

Dnes je Helgoland miestom oddychu nemeckých turistov, majetnejších dôchodcov i mnohých obyvateľov Hamburgu či severného pobrežia, ktorí sem prichádzajú často len na otočku na deň – stráviť poludnie.

Na ostrove sa taktiež hlbšie prežíva význam lodí. Loď je mostom, nádejou... Loď je vítaná ako posol správ, znamenie budúcnosti a pokračovania života na ostrove. Spomenula som si na slová nemeckej adventnej piesne „Es kommt ein Schiff geladen“, prirovnávajúcej Máriu v očakávaní k lodi naplnenej spásonosným cenným nákladom. Lode okolo nás prechádzali ako vysoké pohyblivé paláce, ako poschodové domy, ako oblaky kumulusy a stromy s košatými korunami. Prinášali a odnášali tovar, a hoci v dnešnom svete navonok o nič nie je núdza, predsa si človek spomenul na Konstantina Biebla a jeho vábivo znejúcu loď „jež dováží čaj a kávu“. Aj slnko tu pripomínalo plavidlo. Na bezoblačnom nebi zapadalo pomaly i rýchlo zároveň, akoby sa na obzore vzďaľovala zlatá loď ťahajúc za sebou po hladine dlhú žiarivú čiaru svojho odrazu. Až na obzore sčervenala – ach, pripomínala „Alyje parusa“ od Aleksandra Greena, ale tu červené plachty neznamenali splnený sen, ale koniec dňa, keď na oblohe zarodí hustý krík s čučoriedkami – hviezdami a v morskom vetre šumí jeho koruna.

Po zotmení začal krajinu na červených útesoch premeriavať svetelným kužeľom s robotickým otáčavým okom ako kyklop – maják. Jeho dlhé svetlé rameno rozpažilo nad mojou hlavou.

More stemnelo a na jeho obzore sa rozhoreli svetlá lodí a nad nimi prvé hviezdy, až človek nevedel, kde má hranice nebo a kde more: čo je loď a čo hviezda, a že aj na oblohe plávajú zástupy korábov a kométa ako katamarán brázdi vlnitú noc.

Vtedy som lepšie rozumela, že venuša, večernica, lucifer i zornička je Maris stella, že je to maják, ktorý potrebujú námorníci viac než hviezdy na armádnych výložkách. Lebo more je dobrodružstvo, more je možnosť, cesta i prísľub – ale v prvom rade je more živlom, je samo sebou a ukazuje aj svoju nevľúdnu tvár, za ktorou už len zvoní zvon a mlčia morské cintoríny.

A napokon som opustila Helgoland. Krajinu černíc, rakytníka, šípok. Krajinu kŕdľov súl, kormoránov a tuleňov vyvaľujúcich sa na pláži. Nad plachetnicami v prístave sa objavila retiazka niekoľkých jemných rozfúkaných oblakov, akoby to bolo páperie bodliakov či čajok alebo ako siluety bielych husí mieriacich kamsi na sever. Prierezy skalou ako starodávnou knihou či tortou, ktorú ktosi rozkrojil a zvedavé vtáctvo zosadalo na skaly ochutnať z jej vrstiev. Čajky kričali, akoby šlo o život. A o život šlo naozaj, veď tu kráča život, bytie, ľudstvo naozaj.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

Rešpekt k ťažkej práci

Z nemocnice sme sa dozvedeli, že priateľky Borisa Kollára sa tam dostávali do konfliktov so sestričkami.


Už ste čítali?