Pútnické impresie od Vladivostoku po Lisabon

Autor: Katarína Džunková | 6.7.2020 o 19:17 | (upravené 7.7.2020 o 18:24) Karma článku: 4,62 | Prečítané:  464x

Pred rokom vyšli Pútnické impresie Európou a Ruskom - kniha lyrických cestopisov po všetkých európskych krajinách od Lisabonu po Vladivostok. Základom boli práve články uverejnené na tomto blogu sme.sk 

Na počiatku bol Verdun. Bola to moja prvá cesta v prvú jeseň na vysokej škole. Veľmi ma priťahovalo toto miesto bolesti, chcela som precítiť utrpenie vojakov, modliť sa a rozjímať o Prvej svetovej vojne - občianskej vojne Európy, ktorá ma práve pre hlbokú prežitú bolesť a koniec epochy priťahovala od detstva.

Vtedy som čerstvo nastúpila na Fakultu sociálních věd UK v Prahe. Moji spolužiaci boli aktívni a iniciatívni, cestovanie im kolovalo v žilách, ako to býva často v českej krvi spolu s Hanzelkom a Zikmundom, spolu s bl. Oldřichom z Pordenone, s Martinom Kabátníkom z 15. storočia či s Vojtěchom Náprstkom. "Chcem navštíviť všetky pražské kostoly," vravela som im vo veľkej posluchárni. Uznanlivo kývali hlavou."Chcem navštíviť všetky európske štáty," utrúsila som v priebehu rozhovoru. Naplnilo sa. To prvé nie, to druhé áno.A tak dnes pred vami ležia Pútnické impresie. Vznikali pôvodne ako lyrické "reportáže" na blogu.sme.sk, podľa toho, čo sa dotklo môjho srdca a čo som bola schopná často vo vyhrotených podmienkach a v nedostatku času reflektovať. A tak sa pomaly nazbierala Európa celá. A vznikla zaujímavá mozaika, jedinečná ako náš kontinent.Cesty od Lisabonu po Vladivostok, od Murmansku po Maltu. Aj to je Európa. Cestopisy a cesty sa zbierali 12 rokov netušiac, že sa raz ocitnú v jednej knižke. Sú zoradené abecedne, pričom niektorým krajinám sa dostáva viac priestoru podľa toho, že som tam prežila niekoľko rokov (napr. Rusko). Lyrické zápisky sú sprevádzané, žiaľ, iba čierno-bielymi fotografiami. Vydalo ich Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov. Knižku si je možné zakúpiť napríklad tu: https://www.martinus.sk/?uItem=618505 

Z úvodu knižky:

Chcela som zachytiť svet, no napokon sa ukázalo, že nič nezachytím, a že čím viac krajín prejdem, tým sa ich obraz nestane jasnejší, ale ešte zložitejší. Akoby človek nazeral do hlbokej studne, ktorá nemá dna, a čím hlbšie do nej načrie, tým väčšmi sa mu odhaľujú spodné vrstvy, až napokon pochopí, že jediné, čo si z tej studne môže odniesť, je poznanie vlastného obrazu.

„Čím ďalej pôjdete, tým menej poznáte,“ – zaznieva z hlbín starej čínskej múdrosti hlas Lao-c'. Akoby aj moje cesty boli poznamenané zápasom s týmto protikladom. Snahou poznať, aby sa človek presvedčil, že svoj objekt vôbec nepozná. Zápas medzi statikou na jednom mieste, ktorá prisľubuje človeku hĺbku poznania, no predsa má svoj obmedzený obzor; a medzi pohybom do diaľky, ktorý rozširuje naše obzory, no predsa akoby človek hádzal do šíreho mora sieť bez ôk – nezachytí sa v nich ani ryba. Len kde-tu sa predsa zalesknú na slnku šupinky jediného úlovku: spomienky. A emócie. A tak sa do mojich zápiskov z ciest odtlačili najmä stopy emočnej pamäti.

Na počiatku bola túžba spoznať celý kontinent. Precestovať tú krásu, v ktorej žijeme a ktorej sme dedičmi. Ako študentku Fakulty sociálnych vied Karlovej univerzity ma lákala diaľka. Dávala mi pocit slobody. Zvuk motora autobusu alebo lietadla; vlny, ktoré rozráža lodný kýl; či rána, keď sa človek prebudí vo vlaku v neznámych nových krajoch... To všetko v sebe skrývalo prísľub dobrodružstva, napĺňalo moju potrebu poznávať, ako keď sa v minulosti vypravovali ľudia do sveta na skusy. Alebo ako to robieval Petrarca, ktorý miloval cesty do ďalekých krajov a potreboval zastať či vyliezť na kopec, a iba sa dívať. Dívať sa na život.     

Čitateľovi sa tu predkladajú väčšinou lyrické reportáže, či skôr zápisky zo všetkých európskych krajín, ktoré som navštívila v rokoch 2006-2018. Jednotlivé zápisky nepodávajú svedectvo o krajinách či regiónoch Európy v rovnakom rozsahu a ani nepredstavujú trasy všetkých podniknutých ciest. Prevažuje tu osobný prístup a okolnosti, v akých sa jednotlivé miesta podarilo navštíviť a zachytiť. Nech teda čitateľ odpustí, ak niektorej z oblastí nebola venovaná pozornosť.

Na počiatku bola túžba poznať Európu. Poznať Európu – meno také časté, až sa azda stráca jeho význam. Poznať Európu – slovo, ktorého obsah je azda nevyčerpateľný. Európa ako impulz, Európa ako náboj sveta, Európa, na ktorú žiarilo, či z ktorej vyžarovalo obrovské slnko veľkolepého umenia, vzdelanosti a duchovna. Ale čo je to Európa? Prekročím hradby milovaného mesta, prejdem okres, kraj, hranicu... Kilometer po kilometri sa zdá byť krajina postupne iná, no zároveň ešte vzájomne previazaná, akoby sme pohybom po horizontále pridávali nové a nové ohnivká reťaze, a kým susedné alebo aspoň vzájomne blízke časti sa budú zdať podobné, medzi posledným a prvým ohnivkom reťaze vznikne veľký rozdiel. Laponské lúky, balkánske skaly, atlantické pobrežie, pahorky Uralu... Je to ešte stále ten istý svet? Čo všetko sa pomestí do onoho mnohoznačného názvu Európa? Vyvstala z antickej báje a pojala do seba nás všetkých. Sme jej súčasťou, jej budúcnosťou, jej minulosťou... Tvoríme ju, a ona tvorí nás. Mocná Európa. Slovo silné ako dejiny. Koľko ideí dala svetu – dalo by sa povedať, že svojou optikou objavila, oduševnila, oduchovnila svet. Aj my, aj naša činnosť, naša snaha i naše zlyhania sú súčasťou ľudských dejín, súčasťou Európy.

(...)

 

---

Na počiatku boli ešte poľské ruky. Veľmi som túžila po Východe, po poznaní toho nekonečného priestoru a slobody, ktorú pre mňa vtedy Východ symbolizoval. Nevedela som o tom nič, nevedela som ani, čo je to gotický kultúrne nesmierne bohatý a geniálne racionálny Západ. Potom rozkvitli pred mojimi očami gotické ruže, dohora sa tiahli vysoké štíhle klenby, roztvorili sa univerzitné knižnice so starobylými parketami a na ruských nádražiach stáli nekonečne dlhé vlaky s vysokým podvozkom a s elegantnými sprievodkyňami v dlhých šedých plášťoch stojacich pri vagónoch, kde trvalo niekoľko minút, kým človek dobehol k svojmu miestu. Ale ešte na počiatku tých takmer prvých prázdnin na vysokej škole boli poľské ruky. Prvá samostatná cesta do Poľska a potom ešte ďalej na severovýchod. Za oknom sa leskla smaragdová zelená. Na okraji močarísk rástli brezy s bujnou korunou a koňom vial vietor do hrív. Vlak sa kľukatil do písmena S a ja som sa vykláňala z okna nemajúc ešte predstavu o kontúrach budúcnosti. Z okien vlaku do priestoru vytŕčali ruky. Nič viac, len poľské ruky.

 

 


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Židia nimi vykupovali životy, dnes sú miliardovým biznisom

Niekedy je vzácnejší falzifikát než originál.

Prístup gréckych úradov je čoraz nevraživejší. Boli sme sa pozrieť v utečeneckých táboroch

Do tábora Diavata grécke úrady umiestnili prevažne rodiny s deťmi.


Už ste čítali?