reklama

Leto

Akoby existovalo zvláštne príbuzenstvo medzi človekom a letom, dostávame najviac životnej energie v tomto období. Zdalo by sa to absurdné – veď človek neprestáva byť človekom, ani keď pôda vonia jeseňou a zem pokryjú ranné hmly.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Ani v omamnej jari, ani vo veternej zime sme neprestali byť ľuďmi, o nič menej sa neodohrávajú naše drámy a neprestávajú platiť pravdy o ľudskom srdci. No leto, leto má v sebe predsa čosi zvláštne.

Azda je to preto, že je naša pologuľa vtedy bližšie k slnku, bližšie k centru života. Po roku sa opäť opakuje ten jav, keď planéta ako vľúdna priateľka nakláňa hlavu a načúva opäť svojmu zdroju svetla. Čas vyvádzania mláďat a plodenia rastlín, čas letných pútí a najstaršieho mariánskeho sviatku, čas vody, čas tepla, pre ktoré je uspôsobené naše chabé telo, čas mámivých svetlých nocí, keď možno vyraziť na pochod, ako putoval nocami z Litoměříc do Prahy Karel Hynek Mácha a namiesto voza mu zastavil nad hlavou len Veľký voz. Čas prázdnin, čas, keď sa má udiať niečo zásadné, keď sa mnohé získava, poznáva a mnohé sa mení. Keď dozrievajú čerešne i deti, ktoré sa potom v septembri vracajú do školských lavíc o čosi zrelšie a o kúsok premenené. Čas dozrievania plodov, keď stojíme pod broskyňou a načahujeme sa za jej plodmi na špičkách pohybom, akým sa vymieňa žiarovka. A v skoré leto pípajú nocami mladé sovy a nad obzorom sa dlho po západe vznášajú pásy jemnej ružovej, tyrkysovej, zlatej a tmavomodrej, akoby si tam skutočne ukladal na seba perá akýsi vzácny bledý večerný vták.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Leto je nám také blízke, hoci sa jeho meno podobá na rieku z podsvetia Léthé a na latinské „letum“ – smrť. Alebo je mu bližšie „laetare“ – radovať sa? Stalo sa symbolom roka, života, v letitom uplývaní času, keď sa nepýtame, koľko jesení a jarí prežil človek, ale koľko liet. Alebo sa leto spája s lietaním a letom – s diaľkami, s príletmi a odletmi vtáctva, s opúšťaním hniezd, akoby práve a jedine leto bolo obdobím, keď človek môže nazrieť do neznámych krajov, za obzor, do diaľok – keď si myslí a nadobúda pocit, že „tam“ je predsa iná realita, než „tu“. Že „tam“ je zaiste iný svet. Krútiac hlavou nad tým, ako „tam“ môže pre niekoho, teda pre tamojších ľudí znamenať „tu“ a byť celkom všednou realitou a prosto iba obyčajným „tunajškom“.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Leto festivalov. Leto cirkusov. Leto slnovratu, akoby sa slávnostne vrátil z vojny starý priateľ. Bosé nohy, pokožka vítajúca mocné slnko, výskot, horské ľadovce za jasnomodrej oblohy, rubíny ríbezlí a tajuplné zákutia záhrad, fontány a námestia, uzavreté univerzitné knižnice, zvuk zipsu na kufri a jeho zaklopenie, akoby človek uzatváral jednu kapitolu života a – vydáva sa na cestu.

Akoby sa človek práve v lete stal väčšmi priateľom stromov a rastlín. Potrebuje svetlo a potrebuje teplo. Hoci aj v zime sme to my, keď nosíme so sebou ako svoje ulity a vrstvy vlnu, bavlnu, perie, kožušinu a syntetiku, aby nás ochránila pred chladom; v lete môžeme predsa len viac. Ale leto býva i tragické. Bol jasný letný deň, keď v Sarajeve zastrelili Františka Ferdinanda a potom na zámku v Chlume u Třebone zazvonil telefón a kňaz Otto Stanovský, vychovávateľ detí, im mal ohľaduplným spôsobom oznámiť, že sa stali sirotami. Bolo pálivé leto, keď vypukla vojna. Vtedy sa ešte mašírovalo so spevom „Na Paríž“, „Na Berlín“, sny o blitzkriegu a rýchlom vyrovnaní účtov. Lež letné blesky priniesli iný spád – a nastalo dlhé, trýznivé, zjazvené utrpenie a po ňom už len des, pád starého sveta a otvorené dvere do desaťročí hrôzostrašných režimov, po ktorých sa zmenilo ľudstvo. Hoci v nás stále bije rovnaké srdce a Boh neprestal rozsvecovať starostlivý svietnik nad osudom každého jedného z nás.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Je to ale i vyčerpávajúce leto, keď sa spáli tráva a v prírode zmizne svieža bujná zelená, veľké dedičstvo jari. Letná páľava, pred ktorou sa schovávajú zvieratá a až na vážky sušiace si krídla na steblách nad jazerom, príroda mlčí. Len vysoko nad krajinou krúži orol.

Leto, keď sa objaví nad hlavou súhvezdie Veľký pes, a je to on, Sirius, „Canicula“, kto dal prázdninám a horúčavám ich meno. Rímske leto. Mesiace podľa cisárov – júl a august. Cézar postúpil až tak ďaleko, že dobyl aj náš kalendár.

Buď teda pozdravené, leto. Ako k všetkému, aj k tebe si utvára človek vzťah. Ty, ktoré sa budeš zdať nedosiahnuteľné a vzdialené, keď budeme ráno čakať na zastávke s tvárou olemovanou kožušinou z kapucní. Ty, na ktoré si budú sťažovať ľudia z dusných uzavretých kancelárií. Ty, čo prinášaš požiare i povodne, prázdniny i tragédie. Začínaš voňavým kvitnutím líp, keď na kríkoch ešte nabielo svietia satelity rozkvitnutej bazy. Končíš sladkými hruškami, mirabelkami a jasnými dňami, keď nás v krajine preškrtnú vlákna pavučín.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Celý deň znejú salvy bezoblačného sparného dňa. Deň je priezračný a plný sily, poludnie má v sebe magickú moc, ako verili dávni mnísi, že diabol prichádza práve na poludnie. Deň je jasný, akoby svet odhaľoval svoje tajomstvá. A potom sa na oblohe objavia mraky podložené tmavou vrstvou. Tu zdola ich vnímame ako kolorit oblohy, no tam hore sú to nesmierne vzdušné štíty, vrcholy a údolia, praskliny a valy, akoby sa na nebesiach rozliehal obrovský oblačný ľadovec – ťažký, a pritom vzdušný, až dokáže zmiznúť a premeniť sa na prchavé kvapky. A potom sa z diaľok približujú veľké zhluky mračien. Prichádzajú oblačné územia rozľahlé ako mestá. Sú tmavé ako skaly – kto ich tak zafarbil? Niektoré podsvietené slnkom a oceľovo modré, iné šedivé ako žula. Sú plné, obťažkané dažďom. Nesú nám správu? Nesú nám blesk. A vzápätí sa vylieva na krajinu jeho svetlo. Spúšťa sa dážď. Celé plátna dažďa. Akoby viseli z oblohy dlhé knôty zavesené naopak, ktoré majú zaliať voskom. To visia z nebies dlhé úzke modré sviece, čo sa rozhoreli na zemi, vzplanuli kalužami, až dážď ustával a naozaj sa zdalo, že niekde horí tlmeným svetlom svieca – tak sa zapaľovalo za oblakmi po búrke večerné slnko.

Teda je leto. Horúce dni a búrky. Striedačka, na ktorej sa pohybuje svet i ľudské vnútro, a nič nepostojí. Až sa človek pýta – ktorý stav je ten pravý? A prečo pominie? Ktorou cestou sa vydať? A ako jablko v diele Akvinského je pred nami položené slnko. A breza s korunou košatou ako rímske fontány. Ešte kvitnú poľné maky a na steblách si sušia krídla vážky. V plynúcom svete možno skonštatovať: Je leto. 

Katarína Džunková

Katarína Džunková

Bloger 
  • Počet článkov:  257
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu