Kde zlatne Strieborná rieka (Uruguaj)

Autor: Katarína Džunková | 26.4.2020 o 23:50 | Karma článku: 4,51 | Prečítané:  473x

Na prste sa mi lesklo zrnko piesku z Uruguaja, kde nad hlavami ľudí svietili Blíženci a Kentaurus a kolibríky pili z kvetov koruny ceiba speciosa.

To zrnko mi pripomínalo konfetu z karnevalu, akoby sa radovala a promenádovala celá príroda a zástupy stromov v prímorskom vetre mávali pompónmi a potom z nich vyletovali oslavné kŕdle papagájov a čajok.

Ale toto bol čas liturgického roku pred pôstom, a predsa sa Južná Amerika radovala – ale aj smútila, akoby tu boli emócie čírejšie a vyjadrovali sa vo svojich krajných, nekonvenčných polohách.

Mestečko Colonia del Sacramento zaradené na zoznam svetového dedičstva UNESCO je ukážkou koloniálnej architektúry Španielska i Portugalska, ktoré o tento prístav na druhom brehu Buenos Aires bojovali celé stáročia. To, čo bolo chápané ako cudzia moc, zrástlo s krajinou a začalo vytvárať prirodzený celok, ktorý konzervovala miestna chudoba a nízka hustota osídlenia. Jednopodlažné domy s veľkými oknami a plochou strechou, dve veže Baziliky Najsvätejšej sviatosti, park napodobňujúci európske vzory, dom guvernéra, pevnosť, maják, platanové aleje pozdĺž ulíc a vysoké palmy, v ktorých korune pripomínajúcej páví chvost prebývali hašterivé zelené mníšie papagáje.

Dnes je Colonia del Sacramento predovšetkým prístavným mestom, kam z lodí z blízkeho Buenos Aires vystupujú argentínski či zahraniční turisti a niektorí z nich pokračujú smerom do Montevidea. Návštevníkov prekvapia početné obchody s kvalitným bavlneným či vlneným oblečením miestnej výroby a najmä – všadeprítomné maté. Originálny set maté spolu s termoskou, dávkovačom, taškou, slamkou  – bombillou a pohárom z tekvice – calabazou predávajú takmer v každom obchode a každý človek – na pláži, na lavičke, za pokladňou v obchode či prechádzajúc po ulici – si niesol termosku a calabazu s bombillou, cez ktorú sŕkal svoj horký nápoj. Máloktorá krajina má takýto vzťah k národnému nápoju, ktorý si nosí prosto všade – aj pri chôdzi či v práci.

Široké ústie rieky Río de la Plata plynie pokojne. Voda je plytká a mútna. Vlny prinášajú myšlienky o ubiehaní času, o vlastnej smrteľnosti, s ktorou sa človek často neúspešne vyrovnáva po celý život a nenájde pokoj v nepokoji ako večne zvlnená vodná hladina.

Ľudia sa ponárajú v rieke do pása, odovzdávajú sa jej, rieka ich prijíma, hoci nie je taká vyhľadávaná ako morské či oceánske pláže. Je stará a mocná, a pritom skromná. Nesie lode a díva sa na ľudí svojimi mútnymi očami – zakaleným riečnym zrakom. Alebo rieka neustále plače a zem je „vallis lacrimarum“, súbor ľudských i oceánskych sĺz. Svoje krivdy a bolesti, hnevy i odpúšťania si nesieme, a Río de la Plata mlčí. „Que os vaya bien, chicas!“ lúči sa s nami milá uruguayská hostiteľka s vlasmi uviazanými na temene. Zatvárame dvere a smerujeme do prístavu, v pálivom dni hľadáme vodu a v obchodoch nachádzame pyramídy z pomarančov a sladký melón. Okolo rozkvitnutej koruny stromu poletujú kolibríky ako akváriové rybky s lesknúcimi sa modrozelenými šupinami – zdalo by sa, že je to chrúst alebo len záblesk či záchvev vzduchu v horúcom popoludní. Loď netrúbi a pri pohraničnej kontrole sa tvorí rad. Zrnko piesku sa stále leskne na mojom prste.       

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Tomáša Prokopčáka

Prevrat na STU

Na Slovenskej technickej univerzite sa pokúsia odvolať rektora.


Už ste čítali?