Priatelia Andy

Autor: Katarína Džunková | 19.4.2020 o 12:26 | Karma článku: 5,85 | Prečítané:  1387x

Čakala som na „gong“, ktorý by spustil písanie, ale tu rytmus udávalo ticho a hory, kde všetko plynulo podľa svojho poriadku.

Ich čas plynul pomaly – mladosť tu predstavovali státisíce rokov a ešte nezvetrané tváre mladých Ánd. Čas plynul pomaly, no predsa monumentálne a jeho výsledky boli grandiózne. Akoby bolo všetko rovnaké – včera, dnes, zajtra, o dvesto rokov, aj pred tristo rokmi. A predsa výsledkom tejto statiky bol prenos svahov, hĺbenie dolín, zamŕzanie, vrásnenie, utváranie plies... Ľadovec ležal a spúšťal sa priamo do jazera a utváral ho – ležal tam ako slávnostný biely šál, ako biela šerpa či kus plátna, ktorý sa kladie na klávesy piana, ležal tam ako mŕtvola bezvládneho monumentálneho zvieraťa, z ktorého vytekalo jazero tyrkysovej krvi. Na konci svojho zrázu sa zvlnil, akoby do jazera ústil stuhnutý biely príboj a jeho kryštály na okraji pripomínali armádu veľkej ľadovej ríše – akýsi andský cisár s armádou terakotových bojovníkov ako pri meste Si-an . Bol to boj a podobnosť s armádou sa tu ponúkala prirodzene – ostré hroty ruptúr pripomínali pavézy stredovekých bojovníkov. Ľadoví rytieri, ktorí sa zastavili až na pokraji jazera a pád kusov ľadu a lavín znel ako hrmenie alebo výbuch.

Andy ukazovali svoju mladú zvráskavenú tvár. Posvätné hory podobné na tváre indiánov, na krídla kondorov či na podobu ich božstiev... Andy rozľahlé – miestami suché a nevýrazné, miestami neopakovateľné vo svojich ostrých tvaroch, ktorým dominoval Fitz Roy. Sú priateľmi alebo nepriateľmi? Tak trochu pripomínali Sauronovu armádu z Tolkienových príbehov – tu sa príbehy volajú „cuentos“ a príroda ich vpisuje do krajiny až po samý koniec, akoby krížovú chrbticu dlhého amerického kontinentu schúleného v životodarnej vode modrej planéty ako embryo, ako plod tejto oblej zeme. Akoby boli teda ostne ľadovca nepriatelia namierení proti človeku, ale v skutočnosti to boli priatelia. Svet ľadovcov, svet dlhotrvajúci a prastarý, stojaci tvárou v tvár prchavému svetu ľudí.

Americký kontinent voňajúci geologickou starobou i ľudskou mladosťou, volajúci slobodou, bohatstvom i biedou. Čímsi cudzím, na čo nie je navyknutá duša európskeho človeka, ako keď sa Slováci v 19. storočí pýtali, či v Amerike majú kráľa. Krajina strieborná – tierra de la plata. Argentína.

Odlesk matky – Španielska, odlesk jeho geniálnej kultúry, koloniálnej politiky a modelu sveta podľa hispanidad tu dodnes nachádza svoju radiáciu. V tomto ohľade to je, ale aj nie je Európa. Múdra a mocná matka latinčina dosiahla až sem, do sveta Ánd a Indiánov. Nachádzam sa v románskej civilizácii.

Ľadovec mlčí a vysoké štíty sa pred nami rozprestierajú ako kulisy. To ony sú vlastne pavézami, obrannou stenou, obranným valom – ale pred kým? Kto je na druhej strane, za kamennými štítmi? Stojí tam len ticho a oceán. Čas živých hornín, ktoré sa nenáhlia, a predsa víťazia, pokorujú ľudskú civilizáciu, hoci si človek myslí, že pokoril ich. Tento svet uprostred slnečného dňa nad tyrkysovou hladinou jazera sa zdal statický, až by tu človek vydržal ležať hodiny. Ale čo ďalej? Veď to by ani nebol život. Veď život má svoje cykly, slnko znovu vstáva i zapadá... Nastupuje chladná noc a inštinkty zvierat nežasnú nad romantikou krajiny ako človek. Denné cykly v reholiach po stáročiach rozdeľovali hodinky a fázy života zas rituály. Život je neustále plynutie, nastavovanie tváre onomu plynutiu i zmenám, skúška obstáť s čistým štítom v toku času. Veď i ľadovec má svoj cyklus, i keď sa klamne zdá, že je večný, i dolina, i hora vzniká a zaniká, veď i človek by pri nej aj v tých najideálnejších podmienkach bol o čosi starší, a mal by o týždeň dlhšie vlasy. Aj Andy sa hýbu a sú tu dočasu. A nad nimi je skutočná večnosť. Modré panta rhei. Stále som však ležala pod Andami a nechcela sa ani pohnúť. Akoby som sa zadívala do krásy v jej absolútnosti. Už len preto, že všetko plynie, je úlohou človeka súznieť s tým plynutím, nebúriť sa, a za podmienok spravodlivosti uplývania času a smrteľnosti pre každého, obstáť v tom, byť dobrý. Ostré hroty Ánd sa vpisovali do duše. 

Gong na písanie doznel. Stačilo by pustiť z ruky papier, nech ho odveje vietor, nech ho nesie ako žiacke papierové lietadlo ponad ľadové jazero Laguna Torre. Gong doznieva a ja píšem. Je to to jediné, čo môžem urobiť na pamiatku tomuto miestu, tomuto okamihu, tejto chvíli radosti prežitej so sestrou. Inak by čas zase bežal preč a na povel „Ideme“ by sme uzavreli túto kapitolu, zdvihli sa, a aj tento ľudský okamih by sa preniesol do zabudnutia ako životy ľudstva, čo balansujú medzi pocitmi zmyslu a márnosti lásky a úplnej zbytočnosti a pominuteľnosti všetkého. To preto človek potrebuje umenie ako Indiáni, čo v Cueva de las Manos otlačili svoje dlane. Umenie dáva človeku pocit zachytenia okamihu. Pocit nesmrteľnosti, veď umenie a myšlienky pretrvajú ich nositeľov. Láska, čo pretrvá  - väčšmi než Andy.      

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Bihariová: Také Palermo ako Matovič, si nedovolili ani za Fica

Štát nemôže fungovať tak, že premiér má dobrý nápad a to stačí, hovorí nová šéfka PS.

Koronavírus na Slovensku: Z 1180 testovaných nebol pozitívny ani jeden

Z COVID-19 sa na Slovensku vyliečilo ďalších desať ľudí.

Škoda Popular, Tudor, Sedan, Spartak či Octavia. Podpísal sa pod ne rodák z Pukanca

Konštruktér Jozef Velebný je v rodnom liste obľúbených automobilov.


Už ste čítali?