Bludná bielohviezda

Autor: Katarína Džunková | 16.4.2020 o 23:38 | Karma článku: 3,99 | Prečítané:  381x

Rozkvitla jarná hviezda ako čerešňový kvet. A ja už neviem, či jarná, či ranná, či večernica, či veternica – tu sa všetko prelínalo: kvet, svet, svit i svetlo, lux a locus, akoby svetlo sveta vedelo najlepšie o ľudskom jestvovaní.

V stredovekých českých slovníkoch vraveli planétam „bludné bělohvězdy“ – hľadeli na ne rovnako ako my s nádejou i beznádejou ľudstva, vzdialení od nich tisícky rokov ako my, že nezáležalo, či vypukli epidémie a vojny, či vznikli a zanikli kráľovstvá, či vynašli vzducholoď alebo ktosi vyslovil – A predsa sa točí...

Rozkvitla na nebi ako biela vlajka, ako nové drobné slnko – náhrada toho, čo pre mňa zapadlo tak rýchlo, až som si opäť nestihla uvedomiť, že nastal večer. V sadoch a parkoch ešte doznievali aprílové vône, vzrušený drozd vyletel z kríkov ako čierna strela, čo zasiahla ticho, čmeliaky zložili sláky, doznel koncert v korunách slivky a nad hvizdom hvozdu sa rozmohli hviezdy.

To ony sa stali novými lupeňmi, novými kvetmi, až by sa zdalo, že nad mestom kvitne košatý vesmírny strom s temnou popukanou kôrou a nakláňa k nám svoje pukmi obsypané vetvy a aj zrezaný konár s odhaleným uzlom – letokruhmi v splne mesiaca.

Hľadím na večernicu ako tisícky ľudí predo mnou i po mne. Ak sa prihovárame psom a  bábkam, prečo by som sa neprihovorila i jej? Je milosrdná? Je ľahostajná? Chápe, že ju vzývali v dejinách námorníci  vyčkávajúci pevninu a tíš na provách; že bola múzou básnikov a umelcov snažiacich sa zachytiť v lesklej temnote olejových farieb jej biely jas, že pod ňou zosadal súmrak na plátna starých diel, že pod ňou plynula Volga a pod snehom spali ukrajinské chotáre, že pod ňou šumeli jasene a azda svätý Bernard z Clairvaux skladal svoj hymnus Ave, maris stella v cisterciánskom rúchu bielom ako jej žiara. Pripomínala Máriu aj moria – celá noc sa menila na rozbúrený oceán a ona bola jedinou svietiacou loďou, nádejou i vábničkou, sirénou, ktorá námesačným mátala zmysly a ukazovala smer. Sme pre ňu malí, vzhliadame k nej zoradení na azimutoch zeme, na palube planéty, čo sa nesie dejinami ako obývaná loď, a len piráti meteoritov na ňu vrhajú háky na lanách svojich žeravých dráh, aby sem preskočili a aspoň náznakom prepojili nebo so zemou. Svietiaca ako znamenie na čelách princezien, teliatok a žriebät, svietiaca ako lampa, ktorú drží v rukách prvá zo zástupu piatich panien.

Dívala som sa na ňu na horských lúkach – bola to ona, kto vychádzala prvá a odchádzala posledná, keď sa nebo ukazovalo v hodvábe najjemnejších farieb, čo potom prenášal na plátno v ateliéri pri Neve Archip Kuindži. K nej smerovali točité úzke schody minaretov a kostolných veží, k nej leteli balóny a načahovali sa za ňou horolezci – a pritom sme stále zostávali len s hlavou obrátenou k nebu a nikam sme sa nepohli, to iba pod nami rozkvitol ako útecha a jej podoba plesnivec.

Pamätá si babylonských žrecov, egyptských obetníkov, rímskych cisárov i hviezdnu mapu sultána Ulugbeka, čo sa jej díval do očí, až sa hviezdy zosypali do kupol mešít a timuridských mauzóleí. Pamätá si detstvá, staroby i zrelosť, pred ňou sme všetci rovnakí, všetci v nej máme uložené odrazy svojich tvárí. Sme tí istí – cisár či bedár, víťaz či porazený, mudrc i hlupák, umelec i grobian, sused i nepriateľ, Riman i Kartáginec, gnostik i agnostik, vojak i mních, planúci i mĺkvy.

Uspávaš ma a budíš, sprevádzaš i stojíš. Ty – večernica, zornica; ty – noctifer i lucifer; ty – počiatok i koniec noci; ty – počiatok i koniec dňa. Ty, Venuša, jediná planéta pomenovaná po žene. Ako nositeľ svetla si taká osudová, že i najkrajší anjel, Lucifer, nesie tvoje meno. Lenže ty nepadáš, ty stojíš zavesená na nebi ako si vešali na Vianoce v Lužici do okien žiariacu herrnhutskú hviezdu. Vy hviezdy symbolizujete všetko – zrodenie, keď kométa ako líška presekne svojím žiarivým chvostom noc; a taktiež koniec, keď do horkých vôd padá apokalyptická hviezda Palina. A ty žiariš, žiariš na Botticelliho obraze i v korune Nebeskej kráľovnej, ty žiariš a rodíš sa na Cypre – Afrodita z bieleho mramoru i peny. Rodíš sa na vlajkách, v emblémoch, v dievčenských vlasoch a na vojenských odznakoch, keď mužom krváca srdce a na hrudi hlboko bodá rytiersky rad. Nosia ťa na šerpe anglické kráľovné, no z teba neubúda. Akoby sa za tebou načahoval ako k vysokým oltárnym sviecam s palicou miništrant – ale teba neuhasí nik, žiariš nad vysokými sviecami topoľov, žiariš nad sekvojami a kontinentmi, nad rojom iných hviezd, keď lietadlo prelieta nad oceán a za oknom sa najjasnejšie zjavuje tvoja bledá tvár. Tvár mámivá. Tvár chladná. Tvár prastará a mladá.

Ale aj ty si len sestra Zeme a zamilovane sa taktiež krútiš okolo všemocného Slnka a nemôžeš ho dosiahnuť, nemôžeš dosiahnuť ani Mesiac. A tak kým začína noc, zjavuješ sa a žiariš a kvitne pod tebou orgován. Je biely ako tvoja pena, keď sa rodíš, a predsa vyliezaš z kukly ako belások, čo doletel až ku klenbe nebies. A tam sedí, kým ho neodplašia rukou oblaky alebo úsvit alebo ešte žiarivejšie kométy. Lebo si bielohviezda. A nie si bludná. Keď blúdime my, vieme, že ako slnko predstavuješ pevný bod.         

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Tomáša Prokopčáka

Prevrat na STU

Na Slovenskej technickej univerzite sa pokúsia odvolať rektora.


Už ste čítali?