Život pri Alaudinskom jazere (Tadžikistan)

Autor: Katarína Džunková | 8.12.2019 o 21:42 | Karma článku: 6,69 | Prečítané:  2784x

Hory sú živel a tu sa všetko deje podľa ich poriadku. Asi je tak tomu i v mestách, i mestá sa musia podriaďovať svojej polohe či nadmorskej výške, no hory, mohutné hory, v lone ktorých je človek sám,

vytvárajú predsa len iné prostredie. Deň sa začína i končí ako určia ony – pohlcujú inak mocné stredoázijské slnko, a deň je kratší, ako to určuje ich zákon, ako keď sa od zurčiacich riek a jazier dvíha nepríjemný vietor. Zostáva vôbec otázne, či je hora živiteľkou, keď tak mnoho berie a tak málo dáva, keď je život na jej úpätí trápením takým odlišným od miest, kde sa ozýva šum bazáru, v jedálňach hrkocú na seba narážajúce riady, na cestách zastavujú sami sebou určení taxikári a zvedavé deti behajúce po uliciach sa zdravia cudzokrajným pocestným.

V domčeku pri brehu Alaudinského jazera žije štrnásťročná Tahmina spolu so svojím synovcom Míšom a neterou Šairou, a rodičmi Alim a Dilbar. O pár dní sa začne škola, jesenný vietor ešte citeľnejšie zostúpi aj do dolín Fanských hôr a Tahmina bude musieť dochádzať tridsať kilometrov do najbližšieho mestečka Pasrud. Pristavuje sa pri mne, rozprávame si rozdiely medzi znením perzských a tadžických slov. Natiahne ruku za sýkorkou s chocholčekom zvedavo poskakujúcou po tuji, ale sýkorka nezosadne, a tak zostávame sedieť opreté o skalu.

Trochu sa hanbím pred týmito ľuďmi za svoju malátnosť, za chorý žalúdok, ktorý ma v tie dni akútne trápil. Za svoju záľubu v lyrike a písaní, za sedenia len tak pred stromom, čo im zrejme pripadá ako strata času, pričom Tahmina musí o chvíľu pomáhať v kuchyni. Hanbím sa jej povedať svoj vek, tu je ťažké vysvetliť, že v Európe plynie čas navonok inak. Že v Európe je všetko inak. Ale čo Európania. Tu sa zdá, akoby nemali nič okrem peňazí. Ukazujem Tahmine Petrarcu, ktorého si nesiem so sebou, zatvára knihu a podáva mi ju späť, pýta sa, či je napísaná v angličtine. Nad nami poskakuje stredoázijská straka, veselo rapoce a vyslovuje takmer ľudské slová. Turisti tu akiste vyvolávajú blahosklonný údiv, driapu sa sem, aby v núdznych podmienkach žili v týchto nehostinných horách, v horách, z ktorých sa mnohí snažia ujsť, aj Tahminina rodina sa na zimu sťahuje do dediny.

Večer sa od rieky Čapdara dvíha nepríjemný vietor. Klepeme sa od bolestivej zimy a túžime po zahriatí v stane. Tahmina pobehuje vo fialovom kožúšku s jemnou šatkou omotanou okolo tváre, v noci si nasadzuje čelovku, keď prosíme jej otca, aby sme sa mohli na hodinku uchýliť do tmavej podkrovnej miestnosti. Celú noc hučí rieka ako vodopád alebo ako diaľnica. Ráno sa zobúdzame zaliati milostivým slnkom, no slnko páli a v tieni zas znepokojuje vietor – kam sa má teda človek uchýliť?

Levavi oculos meos in montes... Pozdvihol som svoje oči k horám. Spomeniem si na slová žalmu a Tahmina s rodinou taktiež pozdvihuje oči nahor k Alaudinskému priesmyku, či odtiaľ zostupujú turisti. Priesmyk je vysoko, okolité hory pôsobia ozrutne, dívajú sa na nás a my na nich, ukazujú monumentálne ľadovce a kolmé steny, ktorým neprivyklo európske oko. Nečudo, že ich pohanské národy považujú za sídlo božstiev. Hory majú čas, hory rastú a klesajú, sú sídlom orlov, sídlom výšok, symbolom živelnej nespútanosti, ktorá vôbec nepotrebuje človeka.

Cez mrežu na okne chatrče vykúka malý Míša. Detstvo je vôbec zvláštnym obdobím. Deti tu participujú na živote dospelých, pomáhajú v domácnosti, motajú sa okolo domu, donášajú správy... A predsa ich život plynie iným tempom, povedľa dospelého. Tichý a malý, život v niečom zraniteľný a túžiaci po statočnosti. Dieťa túži vlastniť, ale vie sa vypäť aj k hrdinstvu. Malý svet, čo chce byť podľa svojich pravidiel podobný dospelému.

Nastavujem tvár, odkiaľ vietor fúka. Márne sa snažím nájsť pri potoku bezvetrie. Osol na svahu pri jazere híka tak nahlas, akoby pískal vlak alebo trúbila loď, jeho volanie sa rozlieha po celej kotline.

Ako mi vravel samarkandský taxikár – u nás vám nikto neublíži, nanajvýš si od vás bude pýtať dvakrát väčšiu sumu ako teraz ja. Verím tomu, a tak sa nebojím prechádzať okolo Alaudinského jazera. Ešte svieti ostré slnko, no od rieky sa dvíha silný vietor.

Hory mávajú kamennými krídlami a čoskoro urobia koniec tomuto dňu. Ukradnú slnko ako čínsky drak, ako nepriateľ ľudstva, a ľudia sa predsa dvíhajú k ich výšinám.

Neviem, ako dlho mi to vydrží a aké to bude, až sa vrátim späť do Ruska, ale pri slove „Tadžik“ si chcem spomenúť práve na Tahminu a na jej rodinu. Azda sa nám tu okrem žalúdočnej infekcie už nič zlé nestane. Život malebný. Život ťažký. Život krátky. Život pri Alaudinskom jazere.

 

Rozmýšľam, aké to bude, až sa vrátim. Aký priepastný vesmír rozdielov predstavuje teritórium bývalého ZSSR a cárskeho Ruska. V noblesnom Petrohrade bude z klasicistických budov padať sneh a bohatí hostia sa budú po baletnom predstavení cez čelné sklo dívať z kaviarne Singer na Kazanský chrám. V pražských hospodách budú ľudia štrngať pivami a z ruzyňského letiska budú vychádzať turisti v elegantných kabátoch s kuframi na kolieskach, vlasy im budú viať v jesennom vetre. Bude to celkom iný svet. Kde vtedy bude Tahmina? A ktorý svet je ten pravý? O ktorý sa máme usilovať? Až oni dosiahnu ten náš? Až tadžické dievča, čo nikdy nebolo ani v Dušanbe, pochopí, čo je Európa? Alebo my ten ich? Kde nepoznajú kresťanstvo, kde nevedia, kto bol Petrarca a odpad hádžu rovno do riek alebo do lesa, kde pracujú deti a spia v špinavom odeve, v ktorom behajú po celý deň? Kde vtedy bude Tahmina? A čo z nej bude o rok? Tadžické hviezdy a ozrutné hory, na ktorých sa za súmraku javí sneh bledomodrý, sú dnes skutočnosť. Ale kde budú zajtra? A ako budem doma vysvetľovať tento svet? To, čo som prijala na chvíľu za svoje, sa stane vzdialené a iné. Ďakujem, Dilbar, Ali, Tahmina!          

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?