Nad textom

Autor: Katarína Džunková | 28.9.2018 o 19:19 | (upravené 28.9.2018 o 19:25) Karma článku: 1,73 | Prečítané:  359x

Zdalo by sa, že v texte je schovaný život. A predsa keď vstávam od textu, čudujem sa a žasnem, koľko je za oknami života. Ako mi slnko dopadá na ruky, ako sa pozvoľna premieňajú ročné obdobia,

ako sa ich veľké premeny skladajú z množstva malých každodenných premien. Keď sa nad sídliskom rozprestrie jasné nebo, potom barokové mračná pripomínajúce vo vetre chrbty bežiacej čriedy zvierat, a napokon sa objavia oblaky ako dlhé strieborné pstruhy, ktoré ktosi vylovil na brehu neba.

Sedím zajatá vo väzení textu, v jeho vodorovných mrežiach z riadkov. Alebo je to rebrík? Možno sa po ňom dá vystúpiť, ako to robil svätý Ján Klimakos. Ale kam? Zostupujem opäť s plynutím textu po stránke dolu. Niekedy sa mi zdá, že sa do textu ponáram, inokedy ho do detailov skúmam, a predsa mi úplne unikne jeho posolstvo. Je ako živý človek, ako dieťa alebo ako nemocný, ku ktorému vstávam ráno, na obed i večer; ako žiadostivý priateľ, čo mi odoberá dni aj noci, a ja sa mu musím venovať. Priťahuje ma. Odpudzuje ma. Priatelia sa radujú, a ja pri texte plačem. Už ani neviem, či od únavy alebo od smútku, do ktorého ma zahaľuje utkaný text.

Skúmam jeho elementy, inovácie, chyby. Ruku pisára i ruku sadzača. Pred tvárou mi kvitnú kvety zo 14. storočia, a neodkvitajú, no predsa necítiť ich vôňu. Čo bolo kedysi moderné, zdá sa dnes starobylé. Čo považujeme za pokrok, už bolo zavrhnuté. Verš vedie ako brázda po poli, otáča sa na konci riadku, vrtí sa, obracia, konvertuje. Už poznám svojho pisára, hoci ho nepoznám.

A text stojí ako mohutný štít, ktorý nikto nezdolá. Stojí ako hustý les, v ktorom sa smieme stratiť. Jeho dva stĺpce ležia ako polia a ja prechádzam cestou pomedzi ne, na okraji sa zamotám do húštin z ornamentov. Popichajú ma ich tŕne. Oblaží ma vôňa stredovekých ruží. Zaleskne sa zlato akoby tu plakalo slnko, Dominus magnus neba. A mesiac ako mladé knieža vychádzal v noci v svojej striebornej žiare.

Text otvára a zatvára svoje krídla starobylých drevených dosiek. Akoby kniha pripomínala drevenú labuť, čo nikdy nevzlietne, a nikdy neopustí svoju policu. Text prepisujem, upravujem a češem, hľadám v ňom obraz dávno strateného sveta nazdávajúc sa, že ho zachoval práve jazyk. A jazyk ako trezor všetko uchoval. Uchovalo ho písmo zasiate do strán. Vyrástlo z nich čierne olovené pole.

Och, žatva textu... Prečo vlastne texty vstupujú do nás, keď ich aj tak zabudneme, keď napokon každú vedomosť treba opakovať a každú znalosť prikryje milosrdná biela plachta zabúdania a zabudnutia. A predsa to stojí za tú chvíľu osvietenia, za tú chvíľu milosti a pochopenia, keď rozumieme ideám, a idey majú moc ako iskry rozpaľovať náš život... Až kým opäť nezhasnú.

A tak sedím nad textom a žalovať sa niet komu, len opäť textu, pobratimovi môjho textu. Za oknami život beží, a v texte akoby zastal. A text sa prelieva cez nás ako hudba, ako zvuk, ako vôňa a závan, ktorý bol, a už ho niet. V texte. Za textom. V kontextoch. Keď padá slza nad textom.          

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA PETRA SCHUTZA

Audio Gorila, Air Danko a parížska komúna (týždeň Petra Schutza)

Marček a spol. sú už kmeňoví koaličníci.

DOMOV

Kočnerovi navrhnú sprísniť väzbu, vraj ovplyvňuje vyšetrovanie

Utajený svedok predložil dôkazy proti Kočnerovi.

PRIMÁR

Erekciu môže zachrániť pohyb. Vedci radia ako a koľko treba cvičiť

Ak muž vydrží, zmena príde do pol roka.


Už ste čítali?