Dejiny petrohradského roku III. (Zima)

Autor: Katarína Džunková | 13.8.2018 o 21:39 | Karma článku: 2,45 | Prečítané:  524x

Pamätala som si jasné dni prežiarené slnkom, keď po uliciach chodili ľudia s tvárami olemovanými kožušinou a cez žiarivé lúče stúpala z ich úst para ako symbol života,

symbol nádeje, akoby v každej ľudskej postave ktosi zapaľoval vatry či ohne na znak života. Pamätala som si aj dni zamračené a veterné, bezsnežné decembre s tmou, do ktorej sa človek prebúdza i do ktorej sa ponára v pomalých popoludňajším hodinách.

No najviac mesto vystihuje rieka. Ak ročné obdobia určujeme podľa prírody a najväčšmi sa riadime kolobehom života stromov, v Petrohrade určuje mesto Neva. To jej tok roztvára v letné noci mosty, to pri jej brehoch ako pri vrátach krásnej dámy vyčkávajú rybári svoju výslužku. To ona vonia, búri sa, vylieva sa z brehov a obšmietne sa o domy ako v pamätnej puškinskej povodni, ktorej stopy doteraz nesú fasády staromestských budov. To na jej povrchu sa utvára ľad. Keď Neva zamrzne, akoby sa v meste zavŕšila jedna epocha. Mala by znamenať koniec, no ja predsa milujem ľad.

Jedného rána, hoci si nepamätám presne ten okamih, bol tam. Akoby niečo spútalo rieku. Akoby ju oslobodilo od ľudského zraku. Vítala som ľad. Mohutný prúd z Ladožského jazera strhol i chumáče rastlín, a tak sa v zamrznutej Neve pred našou univerzitou kyvotal vo vetre vysoký suchý trs.

„Milujeme ťa, rieka,“ vraveli rybári a neopustili ju ani v tomto bielom rozpoložení. Vídavala som ich na rybníkoch medzi Peterhofom a Streľnou, ako sedeli učupení pri dierach v hrubom ľade, a rovnako i na rieke samotnej, na jej odľahlých ramenách. Priam zázračne sa premenilo mesto. Kam zmizli všetky prístavy výletných lodí, čo v letných mesiacoch húfne prevážali turistov. Kam zmizli spomienky na otvorené mosty, na vodné bicykle na Jelaginovom ostrove či v Jekaterinskom parku?

A Petrohrad i tak vyzýval ľudí na súboj. Prichádzali doň a keď sa ich životná rola v meste skončila, odchádzali od neho, a on sa naďalej leskol vo svojej sláve, tak dôstojne i ľahostajne, harmonicky ako tóny presvetlenej klasicistickej skladby. A iní nemohli odolať a navracali sa doň ako notorici k svojej láske, k svojej žene, bez ktorej sa nedá žiť a stačí len hľadieť na ňu, ako sa mení v striedajúcich sa kulisách ročných období. Akoby kupola chrámu sv. Izáka pripomínala krinolínu vznešenej dámy a fasády vysokých súmerných budov sa podobali na dôstojné predĺžené ľudské tváre.

Na svete pokračovala bolesť. Ľudia slabli, odchádzali tí najvznešenejší, ušľachtilí ľudia trpeli v biede a zomierali ľudia odvrátení od večnosti. No nás nadovšetko priťahovala biela rieka. Kanály zamrzli, pokryl ich biely sneh. V ten rok bola zima nečakane tuhá. Keď som predtým vídavala prechádzať cez Veľkú Nevu iba ojedinele osamotenú postavu, v túto zimu ľad zamrzol tak, že sa na ňom dalo jazdiť na bicykloch a ani ľadoborce varovne brázdiace rieku nezabránili tomu, aby sa na nej vzápätí neobjavila opäť  ľadová prikrývka. Rieka bola pokrytá čiernymi hmýriacimi sa postavami pripomínajúcimi scenérie z Bruegelových alebo Ladových obrazov. Zamrznutý kanál Gribojedova, zamrznutá Mojka, zamrznutá Fontanka. Aká to bola slasť zostupovať po schodisku stráženom levmi, kam v lete vyplavilo z Ladogy jazerného tuleňa, a približovať sa k milovanej rieke. Aká to bola slasť pobudnúť na chvíľu s milovanou riekou, až kým mi celkom nepremokli čižmy. Všetky uhly a pohľady na mesto z riečneho koryta, ktoré som tak milovala z paluby výletných lodí, som si teraz mohla zopakovať z perspektívy zamrznutých kanálov. Akoby sa parádne fasády domov na nábreží premenili na stromy, a ja som tak mohla hľadieť na ich korene. Domy ku mne nakláňali svoje „koruny“, svoje frontóny, štíty na klasicistických fasádach. Na budovách posiatych oknami sa občas mihli hlavy – akoby to boli plody týchto košatých stromov. A stromy – budovy sa nakláňali nad kanál, kde som spolu s ostatnými Petrohradčanmi kráčala opatrnými krôčikmi uprostred zasneženej rieky.  Iba na krátkych úsekoch pod zdobenými mostmi uprostred zasneženej rieky nenapadol sneh, a tak človek dovidel na bublinky vzduchu a pukliny v mohutnom ľade, po ktorom kráčal. Pod nohami mostov sa skrývali uzimené holuby. Človek mohol nerušene prejsť k soške Čižika-pižika, jednej z najpopulárnejších sôch v meste, a dokonca sa jej dotknúť, hoci predtým sa dala zazrieť iba na letmý okamih z paluby lodí. Umní ziskuchtivci spúšťali na zamrznutú rieku lanové rebríky, po ktorých sa mohli zimní dobrodruhovia vyšplhať priamo na breh, nenútení absolvovať prechádzku po zamrznutom toku ešte raz. Rieku brázdili cyklisti, tanečníci, športovci, zamilované páry, radujúce sa deti. Zima! Zima! V Petrohrade sa vo výskote klzísk a potleskov v zateplených koncertných sieňach začal zimný život.

No o zimu sa s ľuďmi delilo i vtáctvo. Zosadalo na parapetné dosky a do provizórneho kŕmidla, ktoré som im vyhotovila z fľaše a zavesila na okno. A potom zlietalo i na ruku, ako na to boli navyknuté sýkorky a veveričky v Pavlovsku, v Petergofe, i brhlíky na Jelaginovom ostrove či v Alexandrijskom parku, kde ich vypozorovala, skrotila i vychovala a hlboko si zamilovala kamarátka Viktoria.

A potom sa v jedno ráno ozvalo na Vasiljevskom ostrove cvrlíkanie. Zdalo sa mi – aké zvláštne vrabce? Ale to boli... Chochláče! Chochláč severské prileteli v kŕdľoch do bezveterných dvorov Vasiljevského ostrova.

V najkrutejších mrazoch sa na budovách začali objavovať metrové cencúle. Viseli z ríms a striech ostré ako čepele obrátených ľadových tráv. Chodníky lemovali výstražné červeno-biele pásky, bolo nebezpečné priblížiť sa k okrajom. Z budov ich obíjali tmavé postavy zababušených robotníkov. Aj na priečelí Ermitáže sa mihali ich obrazy.

Ach, zima... Si ďaleko, a predsa blízko. V lete si spomienkou a preludom, a napokon budeš skutočnosťou, do ktorej sa ponoríme ako Petrohrad do rannej hmly. Znovu mi budú v čižmách premákať a krehnúť prsty. V budovách budeme dbať o zatvorené dvere. V novinách opäť napíšu – udreli mrazy, a prievan bude udierať do krídel starých prefukujúcich rozbitých okien. Celý deň potemnie a poobede sa rozsvietia tabule a výklady obchodov otvorených do neskorého večera. Uzbecká predavačka mi predá lacný čaj. Ani sa radšej nepýtam, aký – veď majú iba zelený a čierny, iného výberu niet, to len stredoeurópske srdcia snívajú o bylinkách. Zas budú na strechách muži odetí v čiernom zhadzovať cencúle a kričať na chodcov, aby ustúpili. Zas bude tragédiou pokazený zips na pérovej bunde. Pre kapucňu nebudem počuť , ako sa ku mne prihovára ktosi zababušený na ulici a v silnom vetre odvrátim od ľudí tvár. Zapnem sa po krk do vesty, akoby som sa ponárala do zimnej vody – a ozaj, spomeniem si na trojkráľové kúpanie, komerčný advent, „novogodnije prazdniki“, bláznovstvo pred Novým rokom, akoby to bol pre Rusov najväčší sviatok v roku, magická hranica, pri ktorej musia urobiť čosi výnimočné, alebo aspoň bujaro oslavovať, radovať sa s priateľmi a bdieť. No ešte je zima ďaleko, nevidno na obzore jej plachty. Aké zúfalé, a milostivé zároveň, že človek považuje momentálny stav za trvácnosť. Tak nás ešte na chvíľu nos vo svojom náručí, leto. Tak nás očarúvaj svojou protichodnou krásou, zima.    

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Kosík po prepustení: Stále chcem vypovedať

Bývalý siskár Kosík je zrazu na slobode.

DOMOV

Polícia zrušila výsluchy organizátorov protestov

Členovia Za slušné Slovensko veria, že trestné oznámenie bude odmietnuté.

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Organizátori protestov mali ukázať vyšetrovateľovi holý zadok

Usilovať sa o zmenu je ústavné právo.


Už ste čítali?