Za bielym tichom Fínska

Autor: Katarína Džunková | 4.4.2018 o 1:24 | (upravené 5.4.2018 o 23:46) Karma článku: 4,00 | Prečítané:  1477x

Fínsko bolo uložené na severe Európy ako trinásta komnata – neznáma komnata, na ktorú sa tak trochu zabudlo. Hoci toľko ľudí miluje či obdivuje Fínsko, predsa len málokto myslí denno-denne na Fínsko...

Veď my nie sme schopní myslieť na veci malé a často ani na veci veľké, to len Boh ako najvyššia múdrosť má v jeden okamih na zreteli celé ľudstvo, všetky osudy, všetky epochy a všetky krajiny.

Slnko vystupovalo nad ešte zimnú marcovú fínsku krajinu ako jagavý balón, ako kovaný ozdobný nástenný tanier z Toleda, ale kde je Toledo, kde je to leto, keď je tu teraz ani nie jar, a už Fínsko.

Ostré poludňajšie lúče ma pŕhlili na tvári, ale môže vôbec slnko pŕhliť, akoby ojedinelé oblaky pripomínali zúbkované biele lístky, či vlastne kvety žihľavy? Nie, to slnko prišlo ako dlho očakávaný hosť, svietilo tak prudko, že som cestou ku kostolu sv. Jána Krstiteľa nevidela pred seba. Nevidela som kontúry, nevidela som postavy, videla som iba svetlo, iba Helsinki ponorené v svetle ako v akomsi zázračnom životodarnom jasnom náleve, ktorý konzervoval ich krásu, konzervoval neustále sa meniaci život.

Prechádzala som k múzeu maršala Mannerheima, obklopovali ma vily v štýle art nouveau. Namiesto gýčovitých levov či orlíc ich strážili kamenné rysy či bronzový pes a ulica bola pokojná a tichá, akoby všetko zlé odohnal jeho brechot. Od kostola sv. Henricha som zostupovala dolu k pobrežiu. More ma priťahovalo ako modrá látka, ktorou mi niekto mával pred tvárou ako pred zrakom býka. Tá plachta bola vlastne biela a Fínsky záliv ešte zamrznutý, akoby zimná krajina takto prosila človeka o mier. I more kapitulovalo pred zimou. Tu vo fínskych končinách býva ešte tuhšia, drží sa fínskej zeme ešte pevnejšie, ešte vernejšie, ešte nástojčivejšie nechce pustiť vznešenú Karéliu z náručia, akoby bola milovaným dievčaťom.

Od vyhliadky na nevysokom kopčeku v parku pri zálive sa spúšťali na gumených vankúšoch dospelí muži. Vystupovali na biely svah a potom sa sánkovali ako deti – no azda s ešte väčšou radosťou než deti, keď sa im podarí vykonať akýsi nedovolený kúsok. Akoby neviditeľní rodičia či manželky nedávali pozor, muži sa radovali, spúšťali sa ležiac či sediac na svojich provizórnych saniach. Aké to bolo zvláštne, keď ku mne doliehali nie detské, no mužské hlasy; nie detská, no dospelá radosť. Možno práve preto bola tá radosť ešte zrelšia, ešte úplnejšia, lebo nebola radosťou detskou, ale dospelou. Ich čierne postavy od chrbta prežarovalo slnko. Zdali sa ešte kontrastnejšie. Pripomínali postavy z Bruegelových obrazov v zimnej krajine, ale horizont krajiny bol užší a postavy väčšie, dospelé... No práve táto radosť dospelých, tá zaslúžená zriedkavá radosť, bola tým najkrajším, čo ukončilo môj helsinský deň. Odchádzala som pokojná a za mnou znelo mužské výskanie a smiech, a ten okamih som niesla na chrbte namiesto ruksaku a nezložila som ho ani vo vlaku, keď sa už na mňa usmievali spoza okna fínske stromy a fínske jazerá a v lúčoch svetlého dňa prebleskovali úlomky toho, čo zavše nevidím.

   

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Tomáša Prokopčáka

Nie, vy nie ste žiadnou obeťou

Skrývate sa za vieru a robíte z nej rukojemníka.

DOMOV

Polícia zrušila výsluchy organizátorov protestov

Členovia Za slušné Slovensko veria, že trestné oznámenie bude odmietnuté.

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Organizátori protestov mali ukázať vyšetrovateľovi holý zadok

Usilovať sa o zmenu je ústavné právo.


Už ste čítali?