Monastier Kirilla Belozerského, Vologda, Tichvin

Autor: Katarína Džunková | 19.11.2017 o 22:41 | Karma článku: 7,38 | Prečítané:  252x

„A gde-to v provincii vy uže pobyvali, devuška?“ pýtajú sa ma občas Rusi a ja prikyvujem na znak súhlasu, lebo som už okúsila rozdiel medzi „zabrošennymi“, nepovšimnutými krajmi a medzi noblesným Petrohradom či dynamickou Moskvou.

Mimo dosahu veľkých miest život aspoň navonok ukazuje aj svoju inú podobu. Miznú vysvietené bulváre a ľudia, ktorí sa svojím spôsobom života ničím neodlišujú od tých zo zvyšku súčasného sveta, ba v mnohom ich aj predbehnú. Tu míňate neosvetlené ulice a chodníky, ba na niektorých dedinách niet ani tých – je tu len príroda, ktorá bola pre ľudí v minulosti javiskom, kde sa pred ich zrakmi odohrávalo veľkolepé predstavenie, ktorého dejstvá zaznamenávali v ľudovej tvorbe. Tu si musíte zvyknúť na to, že keď sa kamsi vyberiete miestnym autobusom, neuvidíte krajinu, na akú sme navyknutí v Strednej Európe, kde sa na každom úseku dvíhajú ak nie hory, tak aspoň vyvýšeniny alebo sa za oknami rozliehajú úrodné polia a na obzore sa týčia kostolné veže či črtajú kontúry domov. Tu sa budete uberať po jedinej ceste, kopírujúcej smery starých ciest spájajúcich Archangeľsk s Vologdou a okolo vás nebude nič, iba les, iba novembrový les a pred vami iba tá istá cesta, na nerozoznanie od tej, ktorú už máte za sebou. Rozbitý asfalt, špina... Oproti obnovovanému chrámu stále stojí pomník Lenina s nevraživou tvárou. Ulice sú pomenované po komunistických zločincoch, alebo im už najmä na reprezentatívnych miestach navrátili ich pôvodný názov – v mnohých sídlach však situácia nie je zďaleka taká priaznivá. Priehlbiny a mláky na cestách. Až sa mi zdalo, že jedna z mlák má tvar podobný obrysu Bohorodičky s Dieťaťom s perlovým obkladom okolo svätožiary – výjav, ktorý už otlačil svoju tvár do tváre Ruska. Rozmýšľam, ako veľmi socializmus Rusku poškodil, ako poškodil všetkým krajinám, ktoré zaplavil. Ako morová vlna zničil tradičnú spoločnosť, zničil tradičnú dedinu, tradičné mesto, z ľudí vymazal oddanú zbožnosť, život podľa ideálu. Zničením šľachty a eliminovaním transcendentálneho sveta zahladil v rovnostárskej spoločnosti vznešenosť. V Rusku namiesto ruského človeka stvoril človeka sovietskeho. Podivuhodná rovnosť v šedivosti, v nešťastí... Devastácia duchovného sveta sa prejavovala i navonok v zničení tradičnej architektúry socialistickou úžitkovou výstavbou, prestavbami a zástavbami...

To sa prejavilo i v uliciach Vologdy, kde smutné, šedé sovietske ulice zaplnili moderné reklamy na mobilné telefóny, banky a internetové spoločnosti a na rohoch sa objavili narýchlo postavené supermarkety či nákupné centrá. Zdá sa, že tento svet je bez motivácie, bez cieľa. Nikto mu nedal novú ideu. Nečudo, že tak mnoho ľudí v Rusku je deprimovaných a nezamestnanosť núti obyvateľstvo sťahovať sa do centier, ktoré ako obrovské víry vťahujú do seba z krajiny to najlepšie.

Ale to neznamená, že by na periférii nič nezostalo. Keď nedávno vyšiel v Prahe v knižnej podobe projekt Humans of Prague, kde šikovný fotograf fotografoval a stručne zapisoval životné príbehy či výpovede bežných ľudí, ktorých stretol v uliciach, myslela som na to, aké svedectvo by vydávala kniha „Humans of Russia“, s ľuďmi s omnoho strhujúcejšími osudmi či prekvapujúcimi postojmi, s životmi s takou tragikou a vnútornou silou, akú si často dokážeme len ťažko predstaviť.

Monastier Kirilla Belozerského sa vynára ako perla okolitej krajiny. Ako koruna kraja, no zároveň i jeho kopija – aspoň to mi pripomínali ostré špice jeho veží a historické okolnosti, keď okolité obyvateľstvo využívalo kláštor s mohutným opevnením ako vojenskú pevnosť brániac sa pred poľsko-litovským vojskom. Pred vchodom do kláštora ležal odhrabaný topiaci sa sneh pripomínajúci miestami svojou štruktúrou paličkovanú čipku. Viedla k nemu hrboľatá cesta, jeho rozsiahle múry udivovali návštevníkov spočiatku trochu zaskočených vysokým vstupným do múzeí v bývalých kláštorných objektoch. Napokon sa však ukázalo ako oprávnené. Ide o jedno z najlepších múzeí kláštorného života v Rusku, hoci je škoda, že sa po zatvorení tohto kláštora zo 14. storočia v roku 1924 mnísi v plnom počte po páde komunizmu do celého objektu nevrátili, a v mnohých mníšskych celách i chrámoch zostalo múzeum (aké šťastie, že komunisti kláštor nezničili alebo neprestavali na iný objekt). Rybárske siete, drevené lyžice a tiché vlny Siverského jazera však napovedali o niekdajšom živote za týmito múrmi.

Vologda ma vítala práve onými hrboľatými chodníkmi a smutnými ulicami so sovietskymi názvami. Strieborné kupoly starobylého Sofijského soboru vyzerali ako Božie slzy, ako slzy stekajúce z rovnako strieborného, oblakmi zatiahnutého neba. Alebo vo svojej objemnosti pripomínali balóny obrátené naopak, akoby sa chrám chcel vzniesť zo zeme na nebesia, kam už ľudí privádzali úchvatné fresky a božská liturgia.

Potom už na mesto zosadol večer a ulice o poznanie prázdnejšie než v Moskve či Petrohrade sa ponorili do tmy s rozmazanými pouličnými svetlami. Po zablatenom nádvorí kremľa sa už nedalo prechádzať a tma v uliciach nedovoľovala obdivovať fasády nemnohých zachovalých drevených domov s vyrezávanými ozdobami okolo okeníc – „naličnikami“, čo tu zostali z pôvodnej vologdskej zástavby. Vo vysvietených obchodoch sa predávali čipky a ľan prestretý na stoloch ako krajina v okolí Vologdy. A potom sa už večer nadobro usídlil v meste ako vo svojom panstve, v staničnom bufete sa ozýval zo zapnutej obrazovky hlas herečky z telenovely. A to bola Vologda, dovtedy pre mňa neznámy pojem, kým hlas z ampliónu neoznámil príchod vlaku smerom na západ.

 

MONASTIER KIRILLA BELOZERSKÉHO (1397)

 

VOLOGDA

 

 

TICHVIN

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Zmenou Otčenáša môže pápež zmeniť cirkev k lepšiemu

Pápež sa správa sa ako kritický teológ.


Už ste čítali?