Očarenie Denisa Diderota

Autor: Katarína Džunková | 1.11.2017 o 15:32 | (upravené 20.11.2017 o 9:01) Karma článku: 3,18 | Prečítané:  345x

V to ráno vyšlo nad Parížom oblé, žiarivé slnko a jeho svetlo zaplavovalo mesto v nasledujúcich hodinách tak, že ľuďom vstupovali do očí slzy, až bolo ťažko rozlíšiť, či je to kvôli onomu slnečnému jasu alebo sú to slzy z krásy,

keď ľudí prestúpilo vedomie plnosti, vedomie svetla, života a skutočnosti, ktorej súčasťou sa stala každá bytosť už raz neodvratne existujúca na tejto zemi.

Do takého rána sa prebudil i Denis Diderot. Slnko umocnené postupujúcou hodinou osvetľovalo i jeho byt na Rue de l'Estrapade. Z protiľahlých izieb obrátených na východ prenikalo cez štrbiny v dverách svetlo, preniklo i cez otvor kľúčovej dierky a jeho lúč dopadajúci na temnú stenu vykresľoval na jej múroch ornament, akoby na nej visel vzácny drahokam.

V tom čase už Angélique nebývala s nimi a monsieur Diderot vtedy usilovne pracoval na statiach do slávnej Encyklopédie. Napriek svojej zanietenej vedeckej i spisovateľskej činnosti bol Denis Diderot nebohatý a slnečné svetlo tak obkreslilo kontúry postele, prestretého stola, porcelánového džbánu a svietnika, kontúry postriebrenej nádoby a mnohopočetných kníh, ktoré v izbe predstavovali jeho celý majetok.

V to ráno sa mal stretnúť s monsieur d'Alembertom a za jeho oknom sa v miernom vetre vlnila hustá koruna mliečneho javora, ktorého sviežozelené listy potvrdzovali, že sa končí jar.

Denis Diderot sa rozhodol skrátiť si cestu k prístavu svätého Bernarda cez neveľký park a už sa na jeho konci rysovali koruny stromoradia na nábreží Seiny v piatom obvode. Keby mohol, zjedol by viac než len krajec chleba, nič iné však v to ráno neležalo v ušľachtilých, bledých encyklopedistových rukách.

Májové slnko zalievalo vysoké múry parížskych domov a aj špinavé dlaždice s modrastým nádychom sa v tej žiare zdali akési prívetivejšie. Aby mu od páľavy trochu odpočívali oči, Denis Diderot prechádzal tesne popri kovaných mrežiach pred mešťanskými domami a prevísajúce vetvičky stromov sem-tam zachytávali jeho ľavé rameno. Obzvlášť pri jednom zväzku mladého ihličia sa autor eseje o kráse zastavil. Aké podivuhodné... Všetky útvary, čo sa objavili na tomto svete z nebytia, všetky udivujúce formy.... Každý zväzok ihličia, každý konárik, každý iskerník prebleskujúci v tráve ako skutočné iskry vnímal akoby nanovo, ich rôznorodé tvary odliate z hliny do sadry semien, alebo do sadry belasého neba. Ako len hmota modeluje i moju tvár, moje ruky a tvár každého človeka a čím viac má ľudská tvár vrások, tým viac je modelovaná bytím, lebo to je práca života až do posledných dní a lebo sme napokon vymodelovaný pre večnosť... Ale to už ani neboli myšlienky parížskeho materialistu, to sa len ozýval spev čiernych drozdov a na jasnom nebi plávali vysoko položené rozfúkané biele oblaky a loviace lastovičky sa z výšok sem-tam pozreli na strechy domov.

Keď v inokedy hlučnej štvrti smerujúcej k nábrežiu očakával rušnú premávku, udivilo ho ticho a ľudia postávajúci po stranách ulice. Denis Diderot mal práve rozpísaný spis o tom, ako by sa vyvinula spoločnosť, keby žila slobodne na ostrove a nebola by formovaná ničím – ako je ľudské spoločenstvo už celé veky formované doktrínou cirkvi, právnymi normami, štátnym usporiadaním absolutizmu, ktorého nebol prívržencom... Ako by vyzeral svet, keby nebolo týchto ohraničení. Keby sa dal človek odmala vychovávať slobodne, inak, keby bolo možné oslobodiť človeka od všetkých dejinami sformovaných ideí vrátane idey Boha. Keby život nebol určovaný kresťanskými dogmami, katolíckou morálkou, mýtmi o nadprirodzenosti, o zázrakoch a sviatostiach, o porušovaní fyzikálnych zákonov – rozvíjal svoje myšlienky ďalej. Hoci sú pritom naše životy určené narodením a smrťou, našimi dispozíciami či schopnosťami, dvoma rukami a dvoma nohami, tiahnutím k harmónii, ku kráse... a absolútnej neohraničenosti niet.

Ale vtom z diaľky na uprázdnenej ulici začal doliehať k filozofovi spev, aký už dávno nepočul. Čo je to? Pýtal sa prekvapene a sprvoti si priložil dlaň nad čelo zaostrujúc do diaľky. Vzápätí mu bolo všetko jasné. Sprievod.

Cinkanie retiazok kadidelníc, zástavy, opakované sekvencie modlitieb... Na obzore ulice sa vynárala približujúca sa procesia s dievčatami sypúcimi z košíkov lupienky kvetov a s mladými miništrantmi v jasnobielych albách.

Do filozofových ustatých očí udieralo poludňajšie svetlo, v ktorom sa čoraz zreteľnejšie črtali obrysy kráčajúcich postáv. V lámajúcich sa lúčoch slnka sa odrážali trblietky na šatách dievčat, čo radostne vyhadzovali z košíkov lupene skorých ruží. Denis Diderot počul kroky, zvonenie, ba čoraz bližšie sa približujúci sprievod mu pripomínal postupujúcu armádu, ako v detstve vyčkávali manévre na kráľovských nádvoriach, ale akoby táto armáda bola iná – jej pochod sa zahaľoval do závoja akéhosi hučania, ktoré však postupne utíchalo, až sa zdalo, že postavy s koruhvami a ružencami sa pohybujú nečujne. Medený procesný kríž pretínal priestor, vyčnieval vysoko nad kráčajúcich a štíhlosť jeho tyče umocňovali mohutné lipy v stromoradiach po bokoch ulice.

Quantum potes, tantum aude... – koľkokrát počul tento Akvinského verš... Už aj zabudol, ako ho v detstve čítaval. Teraz dostalo všetko punc akejsi zvláštnej atmosféry rozpamätávania a mimovoľného nadšenia, keď sa po takej dobe dospelému mužovi náhle vrátili spomienky na to, čo kedysi prežíval. Lauda Sion... Och, ako dlho nepočul tento hymnus. Pripomenul mu sestru, ako sa modlievala ruženec večer v prítmí sviec. Aj on sa dotýkal jeho drevených zrniek. Vraveli mu, že diabol sa bojí dreva, i drevených krížov, a on si všímal na barokových obrazoch španielskych svätcov, s akou láskou držia v náručí drevený krucifix. Spomenul si na čistotu toho času, keď zaspával od únavy a už si nepamätal, či sa prežehnal na záver, alebo nie – a teda nevedel, či jeho celý život pokračuje ako neuzavretá modlitba, alebo rozjímanie už dávno dokončil.

Koľko bolo v tom detskom svete nádeje! S akou čistotou prijímal z bielych rúk kňaza bielu hostiu, keď mu ňou pred tvárou robil znamenie kríža, a nestaral sa vtedy o to, čo bude zajtra, nemohol tušiť, ako mu raz bude záležať na spoločnosti a osude ľudstva, na estetike a poznaní... Vtedy existovalo len nekonečné dnes – emócia, ktorá prekonávala všetky myšlienky a nebolo sa treba pýtať, či a aký to má zmysel. Božie Telo... Ale je to vôbec možné? Práve Telo, transsubstanciovaná hmota, sa mu má pripomenúť práve dnes, práve teraz, keď už je filozofom materializmu? Aký je tento Akvinského hymnus zapamätateľne krásny... Bone pastor, panis vere... Jesu, nostri miserere – ako dlho nemyslel na prosté slová odpustenia!

Svetlý dav, v ktorom sa ako jesenné listy viniča alebo kráľovská krv mihali lupienky skorých ruží, už prechádzal popri ňom. V pálivom slnku sa ligotalo zlatom vyšívané rúcho kňaza a slávnostné velum, v ktorom niesol Sviatosť oltárnu. Nevedel prečo, ale odrazu sa nechcel tomu kňazovi pozrieť do očí. Bál sa, aby sa nestretli pohľadom, a tak si skryl čelo do dlane a poodvrátil tvár. A keď sa obrátil, namiesto kňaza sa naňho usmialo svetlovlasé dievča z toho sprievodu. Hoci fúkal vietor, zdalo sa, že všetko stojí, že na mohutných lipách sa nepohol ani lístok, že i tento procesný sprievod sa pohybuje tak pomaly, ako to len je možné, až Denis Diderot nevnímal čas, slová a pojmy ho zrazu rušili, počul iba hudbu. A keď obrátil zrak nahor, zdalo sa mu, že oblaky tvoria akési priehlbiny, a že nebo je ako zlatom vykladaný renesančný strop – je vôbec možné žiť v takejto krásnej komnate? Ale to už Denis Diderot strácal vedomie, bledozelená listov líp splynula s nebom, ich koruny sa zakrútili a letmo ešte zachytil šedasté strechy domov z nábrežia... A nevidel už nič, len cítil, akoby sa ocitol vo vnútri onoho sprievodu pod baldachýnom.

Potom sa už jeho tváre dotýkali akési ruky a doliehali k nemu tlmené hlasy. Ktosi sa ho snažil chytiť pod pazuchy a odtiahnuť preč. „Il est en vie!“ „Il est en vie!“ opakoval akýsi hlas, a obrysy neznámych ľudí sa rozjasňovali zo zahmlenia nad jeho tvárou.

 

Keď večer sedel v kruhu priateľov, už takmer zabudol na mrákoty, ktorého v to ráno popadli počas sprievodu. Z ulice doliehajúci recitál v apartmáne zámožnej dámy odnaproti zapĺňal priestor. Uprostred krásy, na ktorú bol Denis Diderot mimoriadne citlivý, sa mu však aj tak vracali v zábleskoch spomienky na tak dlho nepripomínané detstvo. Postava sestry, ako slávnostne prijíma rehoľné rúcho a kdesi v diaľke zvonia katedrálne zvony – ba nie... Vlastne sa opäť opakovalo ono zastretie zvukov z dopoludnia. Mesiac naplňujúci svoj tvar pred nadchádzajúcim splnom pomaly klesal po nebeskej klenbe. Denis si premeriaval pohľadom vlastné ruky a keď ich zložil do lona, v každom pohybe cítil takú osudovosť, prítomnosť vlastnej vôle. A hoci nechcel, nevdojak myslel na svoju sestru kráčajúcu za ním v dávnom sprievode, keď v ušiach mu opäť zaznelo tíchnuce Lauda Sion...         

      

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Policajti, vojaci aj vrtuľník. Vrahov Kubašiaka hľadali tri dni

Obvinenia voči Šajgalovi, ktorý je na úteku, odznova prejedná prvostupňový okresný súd.

KOMENTÁRE

Slovensko ničí lowcostová mentalita. Kedy s tým niečo urobíme?

Atmosféra nedôstojných príjmov nás ničí.


Už ste čítali?