Pskovščina. Poklady Pskovskej oblasti.

Autor: Katarína Džunková | 15.10.2017 o 23:09 | Karma článku: 6,56 | Prečítané:  373x

Zas vyplávala ako ponorná rieka na hladinu krajiny jeseň. Akoby niesla sama sebe vlaňajší odkaz alebo štafetu, objavovali sa jej znamenia už na plodmi obsypaných jabloniach, ako jej predvoj chodil chladný vietor

a temné svetlo večera sa potichu o čosi skôr vznášalo nad našou hlavou.

A potom už vyvrela jeseň naplno aj v zemi dávnych Krivičov. V Pskovskej oblasti sa hlasito rozoznel jej organ. Jesenné prsty dosahovali na stále viac a viac kláves. Najprv sa vo vetre knísala slnkom vypálená vysoká tráva, potom o oktávu vyššie červené listy začali prebleskovať na kríkoch ríbezlí a ešte o oktávu vyššie, kde kraľovali stromy, sa farebné šediny objavovali aj v ich korunách. A potom už zaznelo naplno prelúdium jesene. Brezám nakloneným ako oblúky vodopádov či fontán sa zafarbili končeky vetiev, akoby ich ktosi namočil do roztaveného zlata, až kým sa v šušťaní vyschnutých opadaných listov neukázalo, že to bol len klam.

Pskovská zem si pamätá nie také nájazdy, ako táto expanzia jesene. Pokúšali sa ju dobyť vojská toľkých armád. Ach, ale kto vynesie súd nad bolesťou dejín, keď sa vlastná expanzia nazýva rozmachom, no cudzia expanzia už predstavuje dobývanie či okupáciu? Tak ťa, zem, okupujeme hranicami a plotmi, okupujeme a okopávame ťa, diktujeme ti, čo máš urodiť, čo znásobiť, čo vyšľachtiť, kedy máš ležať ladom, kde máš zalesňovať prázdne hole, a kde, naopak, treba vyklčovať tvoj les. Tak ťa spravujeme ako nehodný správcovia cudzie dedičstvo, až raz niekto zhasne svetlá a rozsúdi, aké bolo to urputne žité predstavenie ľudských dejín na tvojom javisku.

Ale nech by bola jeseň akákoľvek farebná, aj tak sa ako veža zo slonoviny jagá nad hladinou rieky Chrám Svätej Trojice pskovského kremľa. Strážia ho veže s hrubými múrmi, akoby sa v ich centre kumulovala starobylosť a hrdosť, posvätný chrám so svojimi relikviami, akoby bol kremeľ skutočne srdcom obrasteným zhrubnutými cievami mohutných hradieb. Tak sa beleli aj svetlé múry Izborskej pevnosti, šumeli prúdy prameňov zvané „Slovenskije kľuči“, trblietali sa hviezdy na kupolách kláštorov v Pečorách a stáda tmavých kráv splývali s tečúcou riekou noci.

No potom prijala zem jeseň ako návštevu. Ako starého priateľa, čo prichádza raz za rok. Ako emóciu, ako stav, ktorý tak intenzívne prežívajú vo svojom živote stromy. Stromy stále iné, za tisícročia sa obmieňajúce, a predsa stále tie isté stromy... Pokorný národ štíhlych kmeňov nepohnúcich sa z miesta. Stromy sa priatelili so zemou i s vetrom, i s havranmi, čo sa pod nimi prechádzali v tráve a ich perie sa ako temný zamat zalesklo občas v skorom brieždení.

Na prchavý okamih dejín dali tejto zemi názov Pskovščina. Bola krstená svätenou vodou dopadajúcou na jej rovinu a ranná hmla meniaca sa na rosu vo vlhkej tráve prezrádzala, že ako ponorná rieka na jej hladinu opäť z cyklických tajomstiev dejín vyviera jeseň.   

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Policajti, vojaci aj vrtuľník. Vrahov Kubašiaka hľadali tri dni

Obvinenia voči Šajgalovi, ktorý je na úteku, odznova prejedná prvostupňový okresný súd.

KOMENTÁRE

Slovensko ničí lowcostová mentalita. Kedy s tým niečo urobíme?

Atmosféra nedôstojných príjmov nás ničí.


Už ste čítali?