Írsko nad smaragdovou trávou

Autor: Katarína Džunková | 3.8.2017 o 0:49 | (upravené 3.8.2017 o 1:02) Karma článku: 5,69 | Prečítané:  439x

Vrbovky a žlté buriny boli dôkazom toho, že ešte žijem, že sa svet nezrútil, aj napriek všetkým ľudským zlyhaniam. Spod zvlnených kopcov pred Belfastom vybiehali sivé kone. Pod nohami im žiarila smaragdová tráva.

A nebol to sen. Bolo to Írsko.

Keď som prechádzala po uliciach Dublinu, električky zvonili ako kostolné zvony a pred kostolmi sa v kamenných kropeničkách jagala svätená voda, až sa mi zdalo, že sú to slzy alebo írsky dážď. Akoby sa hlboko klaňali zemi – tak sa s pyskami tesne nad trávou pásli kravy; kravy čierno-biele a svetlohnedé, kravy tmavomodro čierne i rôznorodé z rodu kráv, až sa človeku pred očami premietalo sedmoro úrodných i neúrodných rokov, ba nie sedem, tých rokov bolo tisíc, ako boli írske pasienky posiate tisíckami oviec, koní a kráv.

Vietor vydvihol a niesol nad nábrežím rieky Liffey pierko čajky, zapadajúce slnko presvetľovalo listy mohutných platanov a ich júlové plody. Zarosené sklá zahmlievali pohľad na sochu Ježiša s Najsvätejších Srdcom, stál pod ňou nápis, nech Boh žehná taxikárov a ako vo všetkých mestách na podobných miestach zastal čas, ruch ulice a smog prekryl náznak večnosti, keď sa pri soche pristavovali modliaci sa ľudia a mysleli na druhý svet, kam sa všetci uberáme. V Dubline rozkvitli na uliciach kostoly a kaplnky ako kvety, akoby boli neogotické kamenné ruže v rozpuku alebo akoby kvitli vitráže či vyrezávané ornamenty oltárov a lavíc. Ulice už boli iné, posvätné a chránené čímsi nadprirodzeným; ulice, na ktorých sa inak usadzoval hluk, stáročné kamene, o ktoré sa zachytával tok reči v angličtine, írčine, a mnohých, mnohých jazykoch v globálnom svete. Medzi nimi znela i slovenčina a aj slovenské vlasy viali nad nábrežím rieky Liffey. Dnešní Joyceovi Dublinčania by už mali inú podobu, mesto sa zmenilo, spoločnosť sa zmenila; ale kto ju zachytí, kto jej dá skutočný umelecký tvar, kto ju vyjadrí, kto zaznamená, ako keď sito zachytáva v uplývajúcom prúde rieky zrnká zlata... Práve tak literatúra zachytáva v uplývajúcom toku života krásu.

Na kandelábroch dozerali na mesto skulptúry morských koníkov a ich lúčni bratia sa pásli na stráňach v pohorí Wicklow. Nad riekou plynuli oblaky ako parochne z osemnásteho storočia, vietor nadvihoval obrusy i striešky letných záhrad ako plášte študentov v Trinity College. Z tmy sa vynárali zlaté chrbty kníh, ako sa vynárajú chrbty rýb z temnôt oceánu a v diaľke kričali čajky z belfastských lodeníc, kde postavili Titanic. Kýl noci ako kýl lode narazil do ustupujúceho dňa a nastala noc, čierna voda tmy sa rozliala po meste, čo narazilo na jej ľadovec.

Ó, Dublin, Dublin, nikým nemilované mestá, nemilované ulice, kontinenty a stromy... Kto vás objaví, kto vám vdýchne v novom pokolení dušu, ak nie literatúra, ak nie umenie? Na zvetraných kameňoch nábrežia rieky Liffey sa v zapadajúcom slnku jagal smaragdovo zelený mach, akoby aj on chcel sám sebou dokázať a vravieť: - Aj ja som Írsko.  

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Kotlebova dymová clona zakrýva väčší útok

Kým sa sústredíme na kreslo Mariana Kotlebu a okrajovo Milana Uhríka v Nitre, ĽSNS sa chystá zabrať stovky miest naprieč všetkými župami.

DOMOV

Smer vyzýva Lipšica, aby Žitňanskú požiadal o mimoriadne dovolanie

Lipšic dostal podmienečný trest tri roky.


Už ste čítali?