„A keď tam pôjdeš, zapleť si vlasy...“ – Ruský Kaukaz

Autor: Katarína Džunková | 25.7.2017 o 1:17 | Karma článku: 7,01 | Prečítané:  905x

Otvárala sa predo mnou cesta, ktorú nepoznám, lemovaná kukuričnými poľami v júlových lúčoch slnka s farbou lipového medu, a nik presne nepovedal názov miesta, kde zastaví naša maršrutka,

iba som zachytila veselosť ženského hlasu v kaukazských jazykoch. Podobná na cestu do Naľčiku sa predo mnou otvárala i budúcnosť, otváralo sa možné dobro i možný hriech, a človek vstupoval do budúceho času medzi pýchou a pokáním, medzi budúcnosťou, ktorú si tvorí sám, a predsa netvorí, keď sa objavujú emócie vyššie než on, pohnútky vyššie než on, aby napokon prišla i Božia milosť väčšia než on.

Človek nemôže žiť sám a nemôže žiť bez vzťahu, lebo vzťah človeka formuje, ľudská bytosť rastie s tým, že niečo miluje, že sa nad niečím nadchýna, že ju čosi fascinuje, že čosi prekonáva. A tak okrem vzťahov medzi ľuďmi navzájom formuje človeka i vzťah k bytiu, vzťah k okolitej prírode, vzťah k živlu. Tu na Kaukaze sú ľudia formovaní vzťahom k horám. Ohraničovali ich teritoriálne, keď už nebolo miest, kam by sa dali vyššie zahnať národy; a ako sa v podhorí dobývajú široké stepi vzbúrené ako stáda koní, tak sa dobýva každý priesmyk, každý kameň, každé údolie. Človek je formovaný tým, že svoje oči pozdvihuje k horám, ako v žalme „levavi oculos meos in montes unde veniet auxilium mihi“. Dívala som sa teda na štíty v ich závratnej výške ako do priepasti obrátenej naopak, ako do studne, na dne ktorej sa nenachádza voda, ale modré nebo s oblakmi miesto kameňov. Ako bumerangy boli na nebesiach rozhodené vtáky a vracali sa späť, združovali sa okolo potravy a zlietali sa k jednému bodu ako obrovské čierne včely a niektoré z vysokých oblých hôr skutočne pripomínali starý nabielo natretý úľ.

Jednej z hôr dali národy pre jej tvar názov Rysie uši. Vzťah k horám formoval ľudskú obraznosť a ľudská láska formovala hory tak, že anonymné mohutné hŕby kamenia dostávali mená – a už neboli ničím, len masou nikým nevydelených skál – už boli konkrétnymi vrchmi, ktorým sa často prisudzovali vlastnosti či príbehy, akoby to boli živé bytosti.

Človek nemôže byť sám, veď aj v opustenosti v úplnom tichu by ho formovalo mlčiace nebo, duchovný svet, verné slnko, svetlo a vzduch, divoká príroda a šelestiaci šum lesa, alebo i štyri steny nemocničných či väzenských ciel, železo, priestor a tma... Človeka tak formuje i vzťah k Bohu, vzťah ku Kristovi, vzťah k Jeho umučeniu, vzťah k večnosti, vzťah ku krížu, vzťah k očakávaniu spasenia vo svete, kde Boh „dôstojnosť ľudskej podstaty podivuhodne stvoril a ešte podivuhodnejšie obnovil“.

Prechádzala som sa po podhorí Elbrusu – som malý človek, čo kráča po veľkom tele hory – a predo mnou sa ukazovala krása toho, čo by sa človeku mohlo zdať také ohromné, živelné, prísne a neprístupné. Odhaľovala sa mi krása čiernych horiacich hornín vyhasnutého vulkánu, krása starého, zhnednutého a zožltnutého snehu, ktorý azda už i sám zabudol, že napadol, krása štrku a kamenia, krása povetria, panorám a výhľadu – všetko, čo môže človek naberať iba očami, ale i tak to nezachytí, i tak mu to pretečie pomedzi prsty, keď sa prítomná súčasnosť mení na minulosť a iba tie najhlbšie city zachytí ako stará riečica ľudská pamäť.

Pri výstupe do hôr by sa zdalo, že každým vrcholom sa končí svet, že za ním už akiste musí byť ničota alebo doteraz nepredstaviteľný svet nový, nový výhľad, nové údolie, nový život. Aká je to milosť stúpať a mať nádej, stúpať s nádejou a túžbou nahliadnuť na druhú stranu vrcholu. Stúpanie ako proces, ako námaha s ideálom, dôležitejšia než vrchol samotný. Akoby tu na chvíľu Sizyfos zastal a jeho odsúdenie by dostalo názov nádej – nádej stúpať, nádej tlačiť balvan, nádej sladká, naplňujúca už len tým, že jestvuje a je omnoho krajšia, než by azda aj bolo dosiahnutie vrcholu. Ocitla som sa pred zákrutou pod jedným z vrcholov a pre postupujúci večer a svoju samotu som nevedela, či nazrieť za magický bod vrcholu alebo sa vrátiť naspäť. Zápasila som medzi vlastným mať a nemať, medzi tým, či je krajšie dosahovať alebo vzdať sa – lebo koľko vrcholov sa dá prejsť, koľko krajín dobyť, až napokon človek zistí, že ho dosýta nenaplní nič, že neujde pred svojím koncom, pred sebou samým, ak nenájde pokoj vo svojom srdci, lásku vo svojom srdci, lebo tým najvzácnejším vrcholom je schopnosť milovať.

„A keď tam pôjdeš, zapleť si vlasy,“ radil mi kamarát pred cestou na Kaukaz. Ženy s rozpustenými vlasmi vraj považujú v týchto končinách za „ľahké“. A tak som si spútala vlasy, a nespútaný vietor vial do bielych vlasov oblakov, až ich rozfúkal nad krajinou, a rozpustený vodopád mal názov „Devičija kosa“. Hory spútané mierou, aká im bola stanovená, dozerali z výšky na môj život, až kým sa znovu predo mnou nerozprestrela kozácka rovina a navzájom sme sa s Kaukazom jeden druhému nestratili z dohľadu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Gašpar prikryl Kočnerovho vyšetrovateľa

Policajný prezident tvrdil, že požiadal prokurátora o správu, aby mohol proti vyšetrovateľovi zakročiť. Prokuratúra takú žiadosť nedostala.

DOMOV

Košičanku pustili z letiska v Burgase po dvoch dňoch

Pas jej priviezla dobrovoľníčka, ktorá prípad zachytila v médiách.

KOMENTÁRE

Ficov zásadný prelom. Alebo ani nie

Sme na priesečníku, keď Ficov prospech a prospech krajiny, sa pretínajú.


Už ste čítali?