Solovecké ostrovy – „Moja najvyššia univerzita mravnosti“ (akademik D. S. Lichačov)

Autor: Katarína Džunková | 6.7.2017 o 1:19 | Karma článku: 5,40 | Prečítané:  672x

Na línii oceľovomodrého mora sa zjavila loď a ako za dávnych čias vybehli na breh dospelí i veselé deti povzbudzované jej trúbením.

Rozprestieralo sa nad nimi rozsiahle nebo, ešte priestornejšie než chladné a čisté Biele more, ktoré miluje človek ako živú bytosť a pamätá si jeho hlas, jeho vôňu, jeho farbu, jeho pohyby... A pamätá si aj čajky vrhnuté pod šiator tohto neba, akoby ktosi z námorníkov rozsypal po nebesiach vtáctvo a ono sa teraz vracalo nazad k lodiam, akoby boli paluby ich domovom a škriekajúc sa domáhali od turistov pozornosti a potravy.

Ja som tam stála s mužom menom Sergej, hovoril mi o svojom „vocerkovlení“ – napokon takmer nikto iný by na Solovky ani cestu nemeral, ostrovy sú príliš ďaleko, chránené chladom a diaľkou, ktoré im pomohli zachovať si čistotu.

Solovecké ostrovy boli korunované nočným severným svetlom, akoby za obzorom po celú noc vyžarovala lúče vzácnymi kameňmi vykladaná kráľovská koruna. V noci som sa dívala na svetlo a svetlo bolo so mnou i keď som zavrela viečka, keď som sa prebudila, keď som smela v nočnej hodine sledovať za svetla vtáctvo, aké sa inak pre tmu nedá uvidieť a keď som sa mohla prechádzať okolo tichého a pokojného jazera a ničoho sa nebáť. Tento ostrov bol plný pútnikov, severný a čistý, kto by tu čo ukradol... Skôr sme naberali z milosti, z ktorej neubúdalo. Zlaté ikonostasy, obklady ikon, tváre svätých, svietniky, drevá, spev i hluk, rekonštrukčné práce, aby sa stavba, ktorá prešla bolestným osudom 20. storočia navrátila svojmu pôvodnému účelu. Utrpenie, ktoré tu prežili väzni, ich úzkosť, ich modlitby... To všetko zanechalo na Soloveckých ostrovoch svoju pečať a ešte väčšiu stopu to zanechalo v duchovných dejinách ľudstva, ktoré hoci nezaznamenané našimi kronikami, sú zaznamenané na nebesiach.

Sprevádzalo ma svetlo, keď som obdivovala biele páperníky rastúce na lesných čistinách, dokonalé ticho a krotkosť zvierat, keď na pár krokov od človeka prilietali čajky alebo mi cez cestu prebehla líška premeriavajúc ma pohľadom. Dni boli také nádherné, až bolo ťažko uveriť, že inokedy tu udiera studený vietor a dážď, lietajú kŕdle komárov, ktoré spôsobovali väzňom trápenie. Ťažko uveriť, že kedysi sa tu ľudia nekochali neskorými západmi slnka, kvetinami, pokojnou hladinou mora a ružovým oparom nad obzorom, ale že tu bolo miesto popráv, mučení, pracovných táborov, miesto hladu, miesto ponižovania, miesto prenasledovania, miesto smrti, miesto heroických cností a svätej smrti.

Z mora sa v týchto miestach vynárajú sviňuchy. Žije tu vtáctvo a hmyz a neskoré kvety pod nebom hýria farbami. Už dávni ľudia cítili nezvyčajného genia loci tohto miesta, stavali tu kultové miesta, z ktorých sa dodnes zachovali záhadné labyrinty. Doteraz pôsobia na človeka kamene na čistinách, pobrežiach a lesoch tak živo, akoby boli živými bytosťami. Mnísi si tu postavili unikátny systém kanálov a na menších ostrovoch svoje pustovne, ktoré sa neskôr premenili na miesto izolovaného väzenia a nikým, iba Bohom videných popráv.   

Solovecký kláštor na bielomorských ostrovoch bol založený roku 1436 svätými mníchmi Zosimom, Savvatijom a Hermanom. Okrem duchovného účelu plnil i vojenské poslanie – slúžil ako severná pevnosť ruského impéria, múry kláštora odolali napríklad i útoku anglickej flotily počas Krymskej vojny. Pre svoju odľahlú polohu a komplex opevnení a ciel sa priestory kláštora v 16.-20. storočí vyžívali aj na väzenské účely. Medzi väzňami cárskej epochy bol napríklad Pavel Isaakovič Gannibal – podplukovník a druhotný strýc A. S. Puškina, ktorý si odpykával trest na Solovkách v rokoch 1827-1832 za „vyvádzanie a drzé činy“. Medzi väzňami nájdeme i posledného záporožského atamana P. Kalnyševského (1690-1803), ktorý žil údajne až 113 rokov a po prepustení z väzenia dobrovoľne zostal v kláštore ako mních. Svätorečila ho Ukrajinská pravoslávna cirkev Moskovského patriarchátu. V soloveckých temniciach boli väznení povstalci, medzi nimi i dekabristi, rôzni zločinci a podvodníci zapletení do finančných machinácií. Koľko obrátení, koľko srdcervúcich prosieb o milosť, koľko nespravodlivosti a koľko ľútosti sa muselo udiať za múrmi tohto kláštora. Poslednými politickými väzňami na Solovkách boli účastníci Kazanskej demonštrácie roku 1876 M. Grigoriev a J. Potapov.

Solovecké ostrovy sa stali jedným z duchovných centier krajiny. Ešte za cárskeho Ruska boli jediným stavropigiálnym kláštorom, ktorý spadal priamo pod správu Najsvätejšej Synody. V rokoch 1668-1676 mnísi pridŕžajúci sa starého obradu protestovali v tzv. Soloveckom povstaní proti reformám patriarchu Nikona.

V severskom tichu sa tu mnísi venovali hospodárstvu, pestovanie rastlín nevynímajúc. Založili tu botanickú záhradu s Makarievskou pustovňou, kde dodnes návštevníci obdivujú vzácne dreviny, kaplnky, pustovne, studňu či chatu archimandritu zo 60.-tych rokov 19. storočia. Kláštor žil svojím pokojným a v obdobiach pútí rušným životom až do roku 1920. Vtedy ostrovy navštívila sovietska komisia, ktorá rozhodla o zriadení pracovného tábora na jeho teritóriu. Kláštor obvinila z prechovávania cenností, ktoré boľševici v nasledujúcich rokoch vyviezli – podľa dokumentov išlo o 19 truhlíc zlata, striebra či drahých kameňov... Roku 1925 boľševici odhalili telesné ostatky svätcov – zakladateľov kláštora. Najprv ich vystavovali v miestnom protináboženskom múzeu, neskôr ich vyviezli do Moskvy.

Roku 1920 bol v kláštore zriadený pracovný tábor, kde väčšinu spočiatku malého počtu väznených tvorili mnísi. Unikátnu stavbu poškodili požiare v rokoch 1923 a 1932. Rok 1923 bol však dôležitým medzníkom aj pre čosi iné. Tábor sa premenil na takzvaný SLON – Soloveckij lager osobogo naznačenia – Solovecký tábor osobitného určenia. Roku 1923 v tábore trpelo až 4 000 väzňov, pobočka tábora bola zriadená taktiež v najbližšom prístavnom meste Kem. Väzni boli s minimálnym prídelom potravy zneužívaní na ťažkú prácu, prípadne na vedecké výskumy, do ktorých sa snažila sovietska moc zapojiť uväznenú inteligenciu. Väzni sa starali o hospodárstvo, stavali cesty, rúbali stromy, spracúvali drevo, či ťažili rašelinu ako zdroj paliva. Osobitne trpkú kapitolu predstavovali väznení duchovní. Za múrmi kláštora trpelo mnoho pravoslávnych i katolíckych kňazov, ktorých pozemský život sa skončil často popravou. Popravy sa konali na odľahlom ostrove Anzer, kde sa nachádza i Golgota, alebo neskôr v pustých lesoch Karélie. Na Solovkách bolo väznených viac než 80 metropolitov, arcibiskupov, biskupov a viac než 400 kňazov. Vyše 60 soloveckých väzňov bolo svätorečených. Z väzňov, z ktorých mnohí boli napokon odsúdení na smrť, spomeňme osobnosti ako napr. duchovný filozof a vedec P. Florenskij; akademik a filológ D. S. Lichačov; historik, kulturológ N. P. Anciferov; byzantológ a špecialista na cirkevné právo V. N. Beneševič; lingvista N. N. Durnovo; autor stenografického systému V. Krivoš-Nemanič; spisovatelia O. V. Volkov a B. N. Širiajev, potápač A. I. Bachtin; či historik a reštaurátor staroruského výtvarného umenia Aleksander Anisimov – jednou z príčin jeho obvinenia malo byť to, že vydal v Prahe prácu o Vladimírskej Božej Matke. Týždeň po jeho odsúdení Vladimírska ikona bez cudzieho pričinenia spadla z maliarskeho stojana, na ktorom prebiehalo jej reštaurovanie v Tretiakovskej galérii v Moskve. V 20.rokoch bol väznený na Solovkách i starý otec súčasného ruského patriarchu Kirilla, Vasilij Gunďajev, za boj s obnovlenčenským rozkolom (kňazi, ktorí chceli podľa svojich predstáv modernizovať cirkev). No netrpela len ruská inteligencia. Boli tu väznené aj udmurtské, kazašské, tatárske, arménske, ukrajinské či poľské osobnosti... Masovým popravám sa nevyhli ani odporcovia boľševikov z iných, hoci ľavicových politických strán. Roku 1923 sa tu konali masové popravy pravicovo i ľavicovo orientovaných eserov, sociálnych demokratov a anarchistov. Roku 1929 boli popravené desiatky ľudí za tzv. Kremeľské povstanie – pokus o krádež zbraní a útek plánovaný až za fínske hranice. Zo samotných Soloveckých ostrovov sa za komunistického režimu nepodarilo ujsť nikomu. Na slobodu sa dostali jedine väzni z lágrov v pobrežnom meste Kem. Najrozsiahlejšie masové popravy sa konali      v rokoch 1937-1938 na príkaz N. I. Ježova. Soloveckých väzňov zastrelili prevažne v Karélii, najčastejšie v oblasti Sandormoch, kde prišlo život až 1111 trestancov zo Soloveckých ostrovov, medzi nimi i katolícki kňazi.

Keď som prichádzala do sviežozelenej, čistej Karélie, v Petrozavodsku mi v starom mestskom autobuse šepkala jedna ženička, že toto je svätá zem. Pre kláštory na ostrove Valaam, pre kostoly na ostrove Kiži a pre kláštory na Soloveckých ostrovoch. Ja napíšem len toľko, že táto zem je čistá. Čistá pre naozaj neporušenú prírodu, ktorá dodáva človeku pocit slobody v rozsiahlych listnatých lesoch odlišných od porastov tajgy či tundry. No čistá najmä pre utrpenie, ktoré sa na nej udialo a ktoré nie sme schopní plne zdokumentovať, pochopiť ani precítiť, ale o ktorom vie Boh, u ktorého nič nie stratené a zabudnuté, ani úzkosť, bolesť a oddaná láska k Nemu prežitá na Soloveckých ostrovoch.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficovi nestačila porážka Danka, potreboval ho úplne zosmiešniť

Čo by Fico nesmel urobiť, ak by postupoval podľa ústavy.

KOMENTÁRE

Zosmiešnil Trump seba či rovno Ameriku?

Lídri Činy, Ruska a Nemecka si Trumpovu reč v OSN neprišli ani vypočuť.


Už ste čítali?