Za veternými mlynmi (Castilla y León, Castilla-La Mancha)

Autor: Katarína Džunková | 1.4.2017 o 2:31 | Karma článku: 5,45 | Prečítané:  389x

Nad vrstvou oceľovosivých oblakov sa rozprestieralo svetlo, akoby sa v tých končinách rozliehalo celé svetelné jazero a jeho lúče prenikali na zem, akoby to bol vodopád alebo pramienky vody,

keď sa masa svetla vylieva zo svojich hladín a z výšky padajúca sa premieňa na priamku, ktorá sa napokon dotkne zeme, akoby už nastal koniec večnej dichotómie, koniec nepretínajúcich sa rovnobežiek neba a zeme, ako ich na obrázkoch kreslia malé deti.

Tak slnko vysielalo signál a odpoveďou na jeho volanie bolo mladé obilie a jarná tráva. Akoby kvetena, kríky a stromy boli natiahnutou rukou na výzvu slnka, odpoveďou, ktorú ešte bližšie k slnku prednášali vrcholky hôr, vtáctvo a včely; a celý podivuhodný život na zemi bol konklúziou tejto dišputy neba a zeme, akési „tertium comparationis“, znak spoločný pre porovnanie dvoch rozdielnych veličín, pri porovnaní nebeského a pozemského, vznešeného a prízemného, dobrého a zlého – a uprostred všetkého stálo ako najdôležitejší bod vesmíru ľudské srdce. Všetko záviselo od jeho slobodnej vôle, od toho, na akú stranu sa toto jednotlivé ľudské srdce prikloní a vtedy si človek uvedomí, ako na každom jeho skutku a každej intencii záleží, ako všetko spoluutvára konečnú výslednicu dobra či zla na zemi a že bez týchto kategórií neexistuje žiadne ľudské životné obdobie, žiadna profesia, len sa zdá, že existuje akýsi „neutrálny“ svet, ktorého sa netýkajú nijaké mravné otázky, nijaké otázky smerovania ľudského života, otázky konania dobra, otázky života a smrti.

A tak okolo nás v dráme života ubiehala cesta. Smerovala do nekonečna, či do kruhu, ak sa vôbec nekonečno na tomto svete nájsť dá – no pre nás v ten moment jej cieľ predstavovali veterné mlyny. Nezomleli vietor na bielu múku drobných kvapôčok mrholiaceho dažďa, čo jemne udieral do okenného skla a jemne narážal na celú krajinu a bubnoval, akoby ktosi rozosieval po krajine osivo.

Naším cieľom bola stavba – poukladané kamene a drevené vrtule, no spolu vytvárali čosi – čosi, čo malo dušu a čo bolo povýšené do ešte vyššej sféry, sféry umenia, vďaka nezabudnuteľnému románu Miguela Cervantesa.

Neviditeľný rytier nad krajinou vyťahoval z pošvy blesk ako meč, ktorého čepeľ sa leskla na búrkovej oblohe. A v noci nikým nevidení vystupovali rytieri na hviezdnu oblohu a zobrazovali svoje hrdinské životy v pozíciách súhvezdí. Ako predobrazy neskorších stredovekých rytierov sa na oblohe skveli Perzeus či Orion a ako tušenie nastávajúceho kresťanstva a Krista ako najvyššieho ideálu rytierstva, čo sa z lásky a poslušnosti k Panovníkovi zriekol pre druhých svojho vlastného života – ako predobraz toho všetkého sa na nočnej oblohe hrdinov jagal Južný kríž.

Ba všetky hviezdy pripomínali vznešené filigránové ozdoby a jagavé emaily staroslávnej Byzancie, no nás teraz obklopovala španielska zem zvlnená i rovná, akoby si tu obrovský rytier zložil plášť.

Nové vynálezy, nové farby a nová doba nám ponúkajú zdanie, akoby už malo byť všetko lepšie, keď vo svete nebude zložitosti a trápenia, nebude pátos a nebude zápas, lebo ani viac už nebude o čo bojovať. No pred nimi sa zrazu vynorili veterné mlyny ako symbol zápasu. Zdalo by sa, že zápasu komického a márneho... Ale nemôžu zároveň predstavovať symbol neustávajúceho zápasu so zlom? Neustávajúceho zápasu s pominuteľnosťou, so zánikom; teda potrebu obnovenia a očisty.

Slnko vyjavujúce sa nad rovinou oblasti La Mancha nám pripomínalo prierub v modrom ľade, akoby sa za plochou oblohy nachádzala ešte iná rovina svetla a práve cez priezor slnka sa prelieva ďalej, ďalej až do našej krajiny. A potom akoby sa v mláke kúpali neviditeľné vtáky, tak z oblohy kropil dážď a fúkal vietor mocný a prekvapujúci ako príchod armád, akoby Španielsko nemohlo ukázať aj chmúrnu a mračnú tvár. Akoby nie, veď inak by táto dramatická krajina nestvorila takú veľkú literatúru.

Had vyhrievajúci sa na slnku pripomínal rytiersky meč. Akoby mal teraz nastať opačný proces než u Mojžiša, keď sa jeho palica premenila na hada – tu ležal na zemi položený meč a čakal, kto ho zodvihne. Možno nezavýjal vietor, no rinčala zbroj. Alebo to bola slávnostná procesia na prvú nedeľu po Veľkej noci. No zdalo sa, že v tvárach Španielov na chvíľu opäť vidno dávneho rytiera, zápasníka so zlom, novodobého Sizyfa, čo však svoj nekonečný boj napokon vyhrá. A z porazených mlynov vykrváca múka a víťazstvom im bude biely chlieb, ktorý sa napokon premení na hostiu, až ju raz opäť bude dvíhať v rukách kňaz, vyššie než svoje mohutné ruky dvíhajú obri v drevených ružiciach veterných mlynov.  

ÁVILA

TOLEDO

MADRID

CUENCA

KRAJINOU KASTÍLIE - LA MANCHA

V článku boli použité taktiež fotografie M.Dž.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Policajti, vojaci aj vrtuľník. Vrahov Kubašiaka hľadali tri dni

Obvinenia voči Šajgalovi, ktorý je na úteku, odznova prejedná prvostupňový okresný súd.

KOMENTÁRE

Slovensko ničí lowcostová mentalita. Kedy s tým niečo urobíme?

Atmosféra nedôstojných príjmov nás ničí.


Už ste čítali?