Korunný princ a kňaz Georg Saský – odporca nacistického režimu

Autor: Katarína Džunková | 16.3.2017 o 22:50 | (upravené 18.3.2017 o 23:33) Karma článku: 10,22 | Prečítané:  3257x

Významovú príbuznosť slov „knieža“ a „kňaz“ v sebe spája postava saského princa Georga z rodu Wettinovcov (1893-1943), ktorý bol prenasledovaný Gestapom.

Narodil sa do starobylého nemeckého rodu, ktorý odvodzoval svoj názov od hradu Wettin severozápadne od Halle. V priebehu storočí sa k rodovým dŕžavám pripojovali ďalšie územia a roku 1423 napokon vojvodstvo Sachsen-Wittenberg, ktoré rodu prinieslo obzvlášť veľký rozkvet. Saskí kurfirsti sa stali v 16. storočí ochrancami a mecenášmi M. Luthera a prestúpili na protestantizmus. Pre rod mal mimoriadny význam kurfirst August II. Silný, ktorý sa stal roku 1697 kráľom Poľsko-litovskej únie a pred obrazom Panny Márie zo sliezskeho mesta Piekar (Piekary) konvertoval na katolicizmus. Hoci rod Wettinovcov neskôr poľskú korunu stratil, zapálenie pre vieru v ňom nevyhaslo. Saský kráľovský rod dal Katolíckej cirkvi pätnásť biskupov, kňazov a mníchov, štyroch rádových rytierov a dvadsať rehoľníčok. Princ Christian August bol v 18. storočí kardinálom, ostrihomským arcibiskupom a uhorským primasom, princ Moritz Adolf bol litoměřickým biskupom a princ Clemens Wenceslaus bol augsburským biskupom. Z ostatných desaťročí spomeňme Georgovho strýka Maxa (1870-1951), ktorý sa venoval východnému kresťanstvu a bol profesorom na univerzite vo Fribourgu.

Princ Georg, nazývaný podľa lužickosrbskej formy mena aj „Jury“, sa narodil 15. januára 1893 v Drážďanoch ako syn princa Friedricha Augusta a veľkovojvodkyne Louisy Antoinetty z toskánskej vetvy Habsburgovcov. Nasledujúci deň ho pokrstil saský apoštolský vikár, biskup Wahl, menom Georg Friedrich August Ferdinand Albert Karl Anton Maria Paul Marcellus. Jeho otec nastúpil na trón roku 1904 ako Friedrich August III. a stal sa zároveň posledným saským kráľom do pádu monarchie roku 1918. Malý Georg sa tak stal ako jedenásťročný následníkom trónu a dostalo sa mu náležitej výchovy pod vedením írskeho baróna O'Byrna. Vychovávali ho k zbožnosti, princovia dostávali zaucho, ak nekľačali na svätej omši počas premieňania rovní ako sviece. Otec ich napomínal: „V Cirkvi sú si všetci rovní!“ A tak mladé kniežatá čakali v drážďanskej katedrále v rade na svätú spoveď či prijímanie spolu s ostatnými.

Ako korunný princ bol Georg pripravovaný na službu v armáde. Roku 1912 vstúpil oficiálne do armády, absolvoval vojenskú školu a zložil dôstojnícke skúšky. Jeho regiment sa mu stal druhou rodinou. Po vypuknutí Prvej svetovej vojny pôsobil v rokoch 1914-1916 ako ordonančný dôstojník vo vojenskom štábe na Západnom fronte. Po zdravotnej dovolenke roku 1916 nastúpil ako zástupca svojho otca do saských oddielov a zakúsil na fronte bezprostredné ohrozenie života. Roku 1917 bol prevelený na Východný front a prebral vedenie bataliónu. Na toto obdobie saskej domobrany spomínal ako na obdobie hlbokých priateľstiev. Vojenský duchovný, o. Heinrich Roeb z jeho štábu, spomína na princovo správanie ako na navonok dôstojnícke a kráľovské, znútra však prežiarené akousi svätou prostotou, obdivuhodnou jednoduchosťou a skromnosťou. Ako dôstojník sa správal priateľsky, mal zdravý zmysel pre humor a ochotu vždy pomôcť. Od svojich katolíckych dôstojníkov vyžadoval účasť na nedeľných svätých omšiach a sám sa ich snažil nevynechať ani cez všedný deň. Miništrovanie považoval za svoju najvyššiu česť. Keď mohol, denne pristupoval k Svätému prijímaniu a vždy zaň dlho ďakoval.

Roku 1918 po páde monarchií v Strednej Európe cítili aj členovia saského kráľovského domu, že sa otvára nová kapitola dejín. Korunný princ chcel namiesto strateného trónu slúžiť Cirkvi. Sprvoti premýšľal o laickom apoštoláte, a tak študoval vo Vroclave národnú ekonómiu a hospodárstvo, ako aj cirkevné dejiny a apologetiku. Až sa v ňom napokon začalo čoraz častejšie ozývať volanie ku kňazstvu. Trápila ho však otázka zodpovednosti voči svojmu vyše 800-ročnému rodu, ktorú si prosto nemohol vyzliecť „ako košeľu“. „Na jednej strane stálo kňazstvo, a na strane druhej dobro rodného Saska. Ak sa monarchia obnoví, bude mojou povinnosťou zasadnúť na trón!“ Rozhodujúcu odpoveď mu nedali ani viacerí biskupi, napr. kardinál A. Bertram, vroclavský arcibiskup, mu odvetil: „Pán Boh vás ešte neprepustil z politiky.“ Keď sa však v priebehu rokov ukazoval návrat monarchie ako nemožný, a keď sa jeho mladšiemu bratovi narodil mužský potomok, rozhodnutie dozrelo. Roku 1923 prijal v seminári vo Freiburgu tonzúru a nižšie svätenie.

Rok 1923 bol však i rokom veľkej inflácie. Stravovanie v seminári bolo natoľko nedostatočné, že seminaristov prosili, aby si nechávali posielať potraviny z domu. Aj korunný princ dostával od svojej tety balíky, ich obsah však rozdelil ešte biednejším spolužiakom. Keď ho roku 1924 navštívil páter Nink, skonštatoval, že len zriedka človek vidí tak biedne zariadenú miestnosť, v akej prebýval „Jury“. Korunný princ mu však vysvetľoval, že od prvej hodiny v seminári vedel, že tu je miesto, ktoré mu určil Boh.

Keď sa blížila subdiakonská vysviacka, dostal list od saského ľudu, ktorý ho odrádzal od kňazského povolania, pretože ako korunný princ patrí svojej vlasti, ktorá ho potrebuje. Všetky pochybnosti však rýchlo rozptýlila jeho teta, princezná Immaculata, slovami: „Kňazstvo stojí vyššie než kráľovstvo. Mnohokrát som o tejto veci premýšľala a mnoho som sa modlila. Som si istá, že Boh chce, aby sa Jury stal kňazom.“ A tak aj bol 15. júla 1924 vysvätený za kňaza. S povolením kardinála, vroclavského arcibiskupa, ho meißenský biskup vysvätil na hrobe sliezskej patrónky svätej Hedvigy v Trzebnici.

Okrem toho však otec Georg cítil povolanie i k rehoľnému životu – k Spoločnosti Ježišovej. Nasledovalo dlhé rozhodovanie, rozhovory s otcom, ktorý bol síce nepochybne zbožný muž, ale z istých príčin bol voči jezuitom zaujatý, ba nasledoval i rozhovor s generálom jezuitov v Ríme, ktorý ho prijal prvý raz veľmi prísne a chladne, no druhý raz láskavo a priateľsky. Roku 1925 tak vstúpil do noviciátu v Tisis a plne sa zriekol svojich nárokov na saský trón a pozíciu hlavy Domu saského. Bol presvedčený, že takto môže vykonať viac dobra. S pokorou plnil všetky úlohy, ktoré mu rád pridelil. 24. apríla 1926 si zapísal: „S vďačnosťou k  milostivému Božiemu riadeniu môžem len zopakovať, že som veľmi šťastný a že som našiel presne to, čo som tak dlho a vrúcne hľadal a po čom som túžil.“ „Teraz predo mnou znovu stojí hora asketicko-vedeckého formovania a musím na ňu vystupovať poslušne krôčik po krôčiku. Predstavuje pre mňa neustále umŕtvovanie a sebaprekonávanie, skutočný kríž.“ Potom vystúpili otázky pre a proti jeho neskoršieho pôsobenia v Sasku. Na jednej strane bola túžba starať sa o duše zvereného saského národa. Na strane druhej tu však bola jeho minulosť a zvedavosť ľudí, ktorí by sa zaujímali o bývalého korunného princa – teraz kňaza a jezuitu, a nie o Boha a o Božie kráľovstvo. Napokon sa chcel podriadiť rozhodnutiu predstavených – pôjde, kam ho pošlú. „O nič iné sa nechcem starať a na nič iné myslieť, iba na Boha a na spásu duší.“ Roku 1936 zložil sľuby v Berlíne.

Otec Georg sa stal špirituálom a kazateľom, viedol exercície pre kňazov a šľachticov, obetavo pracoval. Získaval si srdcia ľudí svojou radostnou a čírou nesebeckosťou. Pristupoval k sebe stroho, nechcel pre seba nič mimoriadne, nijaké výnimky a vybočenia z cesty, ktorú si stanovil. Čoskoro sa u neho prejavili narastajúce ťažkosti s reumou a artritídou.

Korunný princ v klerike sa však nevyhol pozornosti. Kvôli akejsi úradnej záležitosti ho predvolali na políciu. Už len menovanie jeho krstných mien a priezvisko spôsobili strážmajstrovi ťažkosti. Keď na otázku: „Povolanie otca?“ odpovedal: „Bývalý saský kráľ,“ policajt vyskočil a zakoktal: „Výsosť!“ Páter Georg ho však upokojil: „Sadnite si, dobrý človeče... Budem diktovať ďalej.“

Jeho osobnosť však nepriťahovala iba bežných ľudí, ale i Gestapo. NSDAP sa snažila eliminovať monarchistickú a kresťanskú tradíciu v Sasku. Ako člen abdikovanej dynastie a ako katolícky kňaz, jezuita a kritik režimu, bol otec Georg pre NSDAP viac než podozrivý. Vyzýval na uplatnenie prikázania lásky aj voči židovským spoluobčanom, mnohým židom pomáhal opustiť krajinu. Gestapo preto viackrát prehľadávalo jeho celu v reholi. Rovnako bol v kontakte aj s mužmi angažovanými do akcie proti Hitlerovi z roku 1944.

V tom čase vlastnili jezuiti kúsok pôdy pri Großglienickom jazere v okolí Berlína. Tam chodieval páter Georg plávať kvôli zápalu kĺbov a kvôli pohybu, ktorý mu predpisoval lekár, ale aj preto, aby načerpal silu pri duševnej práci. Keď sa 14. mája neukázal na večeri a keď chýbal aj na svätej omši nasledujúceho dňa, bratia vedeli, že čosi nie je v poriadku. V malom domčeku pri jazere našli šaty otca Georga, otvorený breviár a náčrt pripravovanej kázne, ktorá sa končila slovami Vado ad Patrem (Idem k Otcovi). Po pátrovi však nezostali ani stopy. Susedia tvrdili, že v predošlý deň počuli okolo piatej hodiny volanie o pomoc a videli plavca uprostred jazera, ako sa topí a klesá ku dnu. Kým sa na miesto priplavili na člne, bolo už neskoro. Telo otca Georga hľadali márne niekoľko dní. Až 5. júna našli bratia jeho mŕtvolu v tŕstí asi 200 metrov od severne od daného miesta. Vyšetrovanie určilo za príčinu smrti zlyhanie srdca.

19. júna 1943 sa konal pohreb v rodovej hrobke Wettinovcov v drážďanskej katedrále. Kráľovská rodina položila k rakve na vankúšiku striebornú kráľovskú korunu. Tú na žiadosť nacistickej vlády zhabala 18. júna polícia. Otec Georg sa z lásky k Bohu zriekol všetkého. I kráľovskej koruny, na ktorú teraz siahol nacistický režim aj doslova. Ale kto stratí svoj život, zachová si ho. 

 

Článok bol uverejnený v dvojtýždenníku Kultúra 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficovi nestačila porážka Danka, potreboval ho úplne zosmiešniť

Čo by Fico nesmel urobiť, ak by postupoval podľa ústavy.

KOMENTÁRE

Zosmiešnil Trump seba či rovno Ameriku?

Lídri Činy, Ruska a Nemecka si Trumpovu reč v OSN neprišli ani vypočuť.


Už ste čítali?