O salutaris Hostia

Autor: Katarína Džunková | 24.1.2017 o 22:39 | Karma článku: 6,90 | Prečítané:  565x

Cez takmer nebadateľné štrbiny v okenných rámoch prenikal vietor a plameň sviec sa mierne skláňal pod jeho prúdením. Možnože takto sviece pripomínali klasy a steblá, čo nik nedolomil, no možno ani ich teplé, mäkké svetlo nebolo 

v tú chvíľu podstatné.

V čase, keď sa dajú s otvorenými viečkami privrieť oči a všetko rušivé ustane, aj dych, pod ktorým by sa nakláňali plamene neviditeľných sviec – lebo neexistuje nič, čo by vyrušilo túto skutočnosť, a čo by bolo viac než ona, a hodné väčšej pozornosti, keď je na oltári prítomný stvoriteľ všetkého, čo pozná i môj počiatok a koniec – vznešený Boh... Keď je vystavená Sviatosť oltárna.

V podivuhodnom svete, kde sa nehanbíme písať na internete o všetkom, o každej nepatrnej myšlienke či fotografii vlastných jedál, akoby bolo neobyčajnosťou či hanbou písať o svojom vzťahu k hostii. Akoby senzácie a kauzy boli dôležitejšie, než Ten najdôležitejší.

A tak v šumiacom prílive prognóz a udalostí dňa, myslím na skutočnú udalosť dňa a udalosť ulice, keď prechádzam okolo chrámu a mávam často čas na všetko, len nie na poklonu stvoriteľovi vesmíru. Keď sa človek zrazu ponorí – vlastne nie, vynorí zo sveta časnosti – a vidí večnosť, vlastnú istú smrť, potrebu nádeje i absolútne dobro, i absolútnu prázdnotu predstavy, čo by bolo, ak by nejestvoval Kristus, ak by neexistovala nádej, ak by neexistovala spása. Človek by neprežil v úzkosti nebytia. Ako sa vtedy ukazuje nezmyselnosť hriechu. Konkrétna ťarcha konkrétnych zlyhaní. Až som unavená z vlastnej nedokonalosti, z toho, čo už opakovať nechcem, a predsa opakujem, predsa zlyhávam, ach, a duša by tak chcela žiť a slúžiť Tebe!

A okamih sa stal slávnostným.

Spomenula som si na báseň väzneného a prenasledovaného básnika a kňaza Štefna Sandtnera, v ktorej spomína ako sviatok veľké DNES. Ako nastal najvýznamnejší deň DNES, veď každý deň má výročie DNES, v onom významnom DNES, v ktorom sa môže obrátiť každý človek a v ktorom sa môže zmeniť celý svet. To významné DNES, o ktorom vravel Kristus lotrovi po pravici, že ešte DNES s ním bude v raji. Veď to DNES môže byť sviatkom znovuzrodenia, znovuzmierenia s Bohom, a napokon ním aj je, keď sa práve DNES v hostii premieňa Kristus a ono DNES je zázračné a veľké a hodné chvály, hoci nepredstavuje nijaké výročie.

Na steny kaplnky sa premietali tiene oltárneho kríža a štíhlych sviec. Štukatúry vystupovali v šere a jemná kresba zdobenia sa zdala výraznejšou. Hľadíme na seba so Sviatosťou oltárnou a je to ten najkrajší vzťah, aký smie nadobudnúť človek. Veď ak si tvoríme vzťah k ľuďom, zvieratám, kvetinám a stromom, vzťah k predmetom či miestam, a vzťah je vzájomným obohatením a vyvíja sa ako čosi živé, prečo by človek nemohol preciťovať svoj vzťah k Najsvätejšej Sviatosti a písať o svojej láske k nej? A keď si obľúbime predmety a máme radi veci staré, čo v sebe obsahujú každého, kto sa ich dotýkal a po kom sme ich možno zdedili, prečo by sme nemilovali to, čo v sebe obsahuje celé dejiny, počiatok i koniec sveta, našu vlastnú spásu, spásu všetkých ľudí, tú neuveriteľnú radostnú ľahkosť, s ktorou sa dívame na nápis na betlehemoch: Gloria in excelsis Deo – a nemôžeme dodať viac, iba sa pridať k anjelom v ich opakovanom sanctus, sanctus, sanctus a žasnúť, že i človek je podobný anjelom práve v tom, že smie spolu s nimi oslavovať Boha.

Kde má vlastne hranice súlad. A kam sa stratí ono vedomie večnosti tak hlboko prežité pri kontakte so Sviatosťou oltárnou. Keď ani niet vznešenejších minút na zemi než tých, keď má človek v sebe Ježiša a aspoň nachvíľu môže umlčať to všetko časné, to všetko s náklonnosťou k zlému vo svojich vlastných hlbinách.

Zdá sa, že deň sa krúti okolo káuz, správ a senzácií, a on sa točí okolo osi monštrancie, požehnávaný slnkom hostie, onoho tajomného zázraku Jeho prítomnosti až do konca sveta, čoho sme sa tak ľahkovážne vzdali a tak ľahkovážne mu nedávame v spoločnosti takmer nijaké miesto. Akoby bol svet plný osobných problémov a svetových koncepcií, nedostatku dobra a vlastných zlyhaní, a predovšetkým vlastného ega, ega a rôznych víťazstiev, úspechov a dobýjaní – len nie Najsvätejšej Sviatosti.

A tak chválim Najsvätejšiu Sviatosť oltárnu, hoci na to dnes nepripadá nijaký mimoriadny sviatok a nijaký konkrétny podnet, lebo to, naopak, prikazuje zákon najvyššieho dobra, večnosti, s ktorou je spätá ľudská duša a na ktorú tak ľahko zabúda premietajúc samu seba do čohosi časného. Odpusť nám všetky urážky, to dlhé nevšímanie, to večné odvracanie sa od Teba a uprednostňovanie pominuteľných vecí. A biele riadky môjho papieru a tesná blízkosť ešte nevyslovených písmen prosili, aby smeli napísať jednu z najpotrebnejších ód na tomto chorom svete – O salutaris Hostia...      

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rok nádeje pre maniakov a vrahov. Niektorí sa môžu dostať na slobodu

Zločinci odsúdení na smrť majú šancu dostať sa na slobodu. Čo sa deje za múrmi ruského Alcatrazu?

EKONOMIKA

Máte hlučných susedov? Čo robiť, ak sa im nedá dohovoriť

Spory často narastú do rozmerov, že sa treba brániť na súde.

DOMOV

Právnici z HZDS sa uchytili. Ako skončili Cuper, Tóthová a ďalší?

Niektorí sa navzájom pozývajú ako hostia na akcie pre študentov.


Už ste čítali?