"Električka" do stanice Albaba. Tatarstan.

Autor: Katarína Džunková | 15.12.2016 o 1:43 | Karma článku: 4,61 | Prečítané:  1011x

Vo farbách stlmených hmlou a v neustálom obnovovaní a opakovaní sa, ktoré je také dôležité pre vznik umenia, sa nad sútokom Kazanky a Volgy vynárala Kazaň.

 

Prosinec, keď presinieva preosiata modrá z oblakov a trávy prosia, aby nezanikli v tej šedi. Ale to bol ešte november a biele ráno ma prebudilo v Kazani. Ktosi sa mi prihováral, ale ja som utekala krokmi i pohľadom netúžiac upozorňovať na seba svojím prízvukom, keď sa udivené tváre a oči pýtali: Devuška, a vy otkuda?

To, čo som predtým poznala z názvu milosrdnej ikony Božej Matky, z názvu Kazanskej lingvistickej školy spätej s vedcom Baudouinom de Courteney, čo som poznala vďaka legendám o Tatároch a Tatarstane, až sa cválajúce hordy a ligotavé látky odevov z čias Ivana Hrozného zdali skutočné a skutočné naozaj i boli... A ja som uvidela Kazaň.

Po Petrohrade a Moskve to bolo tretie ruské mesto, o ktorom som mohla povedať, že je bohaté. Moderné metro, vynovené cesty, obchody, služby, budovy a ruch... Ale vari sa hodnota miest dá merať iba materiálnym zabezpečením? Na tomto meste však bolo vidno, ako doňho investuje vláda, aby sa Tatarstan neodtrhol... Alebo to do seba investuje autonómna republika sama? Žiariace pyšné mesto v ruskom zmysle toho slova – hrdé, parádne, dôstojné... „Stolica“ Tatarstanu.

Významné centrum islamu a významné centrum kresťanstva predovšetkým vďaka milostivej Ikone, ktorá vyslyšala prosby toľkých, čo sa k nej utiekali. Fascinovaná tatárčinou, dvojjazyčnými nápismi, hovormi v uliciach, tatárskymi hláseniami na železničnej stanici... Ako Európanke sa mi to všetko zdalo priam exotické, čarovné, ako sa tu zachovala pôvodná kultúra taká odlišná od našej. Až potom ma zabolelo uvedomenie si pravdy – ale veď to je islam...

Sneh šumel akoby zo stromov padalo biele lístie alebo akoby sa medzi nebom a zemou ako v presýpacích hodinách presýpal biely piesok a sneh samotný sa podobal na vtáctvo, čo len načas zosadne na konáre stromov. Sneh nezanechával stopy, on zanechával sám seba a po telách vločiek ťahali svoje sánky deti. Akoby boli vločky bunkami a zasnežená pláň pletivom kože. Po bielych neurónoch prechádzal impulz čistoty, pokoja a svetla.

Krajina sa usádzala do línie rovnobežnej s koľajnicami vlaku. Sledovala som tatárske drevenice a moje oči čakajúce zvonice si neprivykli na to, že tu sa nad romantickými zimnými dedinkami vynárajú štíhle veže minaretov. Tatárske brezy, tatárske dlhosrsté ťavy, tatárske deti, tatárska kuchyňa a napokon tatárska milosť, ktorou pôsobila na človeka zázračná ikona. A veže kostolov napomínajúce o poriadku sveta a o tom, že človek nemá nič zo seba. Všetko je dar. Aj môcť vidieť Kazaň, ako sa vynára v novembrovej hmle a ako sa vzďaľujú jej nočné svetlá za zaroseným oknom vlaku, keď sa škáročkou dívam, ako mizne čas a ako na konci koľajníc ako úsečky mizne ako bod aj hrdá Kazaň.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Exminister Janušek, ktorého súdia za nástenku, dohliada v Žiline na transparentnosť

Hlavní aktéri nástenkového tendra dnes žijú bežným životom. Napriek obžalobe a hrozbe dlhoročného trestu má byť jeden z nich prvkom verejnej kontroly.

KOMENTÁRE

Pozrite, čo sa stalo na Slovensku, hromží Trump pred kamerami

Preceňovanie utečeneckej témy odpútava pozornosť od úplatkov.

TECH

NASA oznámila obrovský objav, prečo sú vedci takí nadšení

Veď je to „len“ ďalšia hviezdna sústava.


Už ste čítali?