Povýšenie Sibíri (Jekaterinburg, Alapajevsk - miesta umučenia Romanovovcov)

Autor: Katarína Džunková | 10.11.2016 o 17:43 | (upravené 12.11.2016 o 22:53) Karma článku: 10,71 | Prečítané:  9484x

Vlak zabrzdil a Stepan Iľjič sa prebral z dlhého zamyslenia. Nad domami rozoznal obrysy „Veľkého Zlatoústeho“ – ako volali zvonicu miestneho kostola a priečelia stanice so štukatúrami do tvaru dedinských ornamentov,

čo znamenalo jediné – Jekaterinburg.

Ešte v ňom doznievalo zamyslenie alebo to, čo mnohí nazývajú prosto dumka a pred očami sa  mu mihali stromy, lampy a dlaždicami vykladané peróny – to všetko, čo sa v uplynulých hodinách tak často opakovalo za oknom.

Mimovoľne rozoznával ulice rozmazane svietiace vo vlhkej tme a počul miestami rozpoznané slová z útržkov rozhovorov, či volanie predavačov povedľa brán so železným kovaním. Nohy ho samy viedli po známych schodoch, chodníkoch, popri kaplnke a všetkom dôverne známom, nad čím už ani nepremýšľal.

Ako dobre poznal túto krajinu v zime, keď pod nohami vŕzgal ligotavý sneh a ľudia sa pohybovali drobnými krôčikmi ako mladé ženy z Japonska. Sneh voňal a zo striech viseli dlhé cencúle – obyčajná voda, ktorá ho obklopovala i teraz, no vo svojej forme neobyčajná a slávnostná. Svetlohnedé kmene tenkých stromov, zamrznuté jazero a veľký pes náhliaci sa k nemu cez zasneženú pláň, čo vrtel chvostom tak šťastne, až sa na človeka nachvíľu preniesla oná nepochopiteľná veľkosť takého inak banálneho okamihu a sláva života, ktorý by už človek inak opustil a vzdal sa ho v jeho márnosti; a predsa zvieratá brali svoje jestvovanie tak absolútne a vážne, tak živelne, smutno i radostne, a pritom ich spolu s ľuďmi rovnako čakala smrť.

Teraz však bolo leto. Júl búrlivý vo svojich sviežich nociach, keď všetko ukazovalo práve na onú moc a slávu života.

Stepan Iľjič už otváral bránu domu a k nohám mu radostne pribehol pes prešľapujúci tenkými labkami na mieste a dvíhajúci svoj ňufák smerom k dlaniam zohýnajúceho sa pána. Nebolo to tak dávno, čo Stepan Iľjič myslel na zvieratá. Ako mu dávno vraveli, že všetko stvorené je dobré – áno, ale možno teda vravieť aj o prítomnosti cností v prírode? Veď zvieratá môžu konať živelne, môžu sa množiť, koľko sa im zachce a koľko im je dané, môžu sa navzájom požierať alebo si navzájom kradnúť potravu, ba koľkokrát videl, ako sa udupali či ubili na smrť prevážané či zápasiace zvieratá. A človek? Človek nie... Človek sa musí zriekať, vzdávať, namiesto seba myslieť na druhého, musí odpúšťať a rozumieť tomu, že všetko na tomto svete bude podľa inakších mier súdené na svete druhom... Vari si stvoril tento svet tak zle, Bože, že tak veľmi sa ho treba chrániť a nepodliehať jeho lákadlám? Veru podivuhodne si stvoril tento svet...

Keď Stepan Iľjič zažínal lampu a drevená izba sa zalievala svetlom, spomenul si ešte, ako sa po výzve proroka Jonáša pokajalo celé mesto Ninive – od dobytka až po kráľa... Tak vari aj zvieratá sa majú z čoho kajať? A vraj v raji bude vedľa baránka žrať seno aj lev – tak teda i zvieratá sa previňujú svojou dravosťou? Iba niektoré, a druhé nie? Darmo, podivuhodný je tento svet...

Keď sa nad petrolejovou lampou vznášal už len jemný dym a v tmavej izbe zavŕzgala posteľ, Stepan Iľjič sa prepadával do sna. Za oknom verne svietila luna a z blízkych lesov sa ozýval vták a všetko živé bez reptania slúžilo sláve života.

Na druhé ráno čakali Stepana Iľjiča známe povinnosti. Stretnutie s inžiniermi z Moskvy, nové merania a zápisy, pohonič Peťka, ktorému ešte z minula dlhoval dva ruble a napokon cesta do Alapajevsku a v obvode za Hornou Siňačichou nové merania pred začiatkom ťažobných prác. Pravda, všetko sa teraz javilo zložitejším, krajinu a hospodárstvo vážne poznamenala vojna, nedalo sa o tom nevravieť. No v týchto ďalekých krajoch zavládol júl a chladný vánok tak príjemne udieral do tváre, že v to ráno nikto z mužov nepomyslel na strádanie.

Skupinku vítala známa krajina s miernymi lesmi dvíhajúcimi sa nad obzorom, slnečné lúče predierajúce sa cez oblaky, skrz ktoré na svet prenikalo svetlo v akýchsi éterických kužeľoch. A napokon domčeky a zvon Uspenskej cerkvi, srdečný hlas Nastasie Filippovny a robotníci pomáhajúci pri šachtách.

Merania zabrali niekoľko hodín.

Muži sa vracali unavení z práce, keď sa v dedine pomaly zažínali za oknami svetlá. Aj okno sa podobá na ikonu, najmä ak za jeho rámom vidíme známu tvár a tá tvár je milosrdná, hľadí na nás, pozýva nás, otvára nám dvere a celý dom sa premieňa na ikonu, ba na akúsi nebeskú hostinu – priestor za ikonou. Tak sa aj cítili banícki inžinieri za stolom u Nastasie Filippovny, keď ticho prerušoval šepot a smiech, plechový riad a napokon clivé tóny ústnej harmoniky. A keď utíchla i ona, nad Hornou Siňačichou sa už načisto rozľahla noc.

Keď Mesiac postúpil ešte vyššie a z druhého konca dediny sa ozval brechot, Stepan Iľjič sa strhol zo sna. Mesačné svetlo opisovalo obrysy postelí i stôl a žiarilo tak jasne, až sa zdalo, že sa na podlahe pohol čísi tieň, ale to sa iba breza za oknom ohýbala vo vetre. Stepan Iľjič sedel na okraji postele a čosi neznáme ho ťahalo von, von, do letnej noci... Ale prečo? Nepokoj sa stupňoval a prikrčujúc ramená takmer ani nedýchal a pomalými krokmi smeroval k dverám. Ani nerozumel, čo sa to vlastne deje, ale niečo ho nútilo ísť ďalej, ešte ďalej, opustiť dvor a rozoznávajúc mostík a rad briez vedľa kamenistej cesty, kráčal ďalej, ešte ďalej, prešiel hradskú, až sa napokon ocitol v lese. A tam na niekoľko minút zastala jeho postava.

Čosi sa pohlo. Stepanovi Iľjičovi sa zdalo, akoby sa v kríčí mihol jeho pes, ale čo by tam robil? Až sa mu chcelo volať: Fomka! Fomka! Ale hlas neopustil jeho hrdlo a on cítil, akoby ho čosi zvláštne volalo ešte ďalej, pomedzi borovice prežiarené mesačným svetlom.

Keď prešiel azda štvrť siahy, znovu sa mu zazdalo, že sa spod zeme ozýva ľudský hlas. Ale ako by niečo také bolo možné? Alebo sa mu to sníva? Akoby niekto uzavrel do pekla anjelov, aby nás zachránili – práve to mu pripomenul čudesný hlas ozývajúci sa z lesnej temnoty, keď rozoznával slová: „...tebe blagoslovim, tebe blagodarim, Gospodi...“ Ale odkiaľ? Ako niečo také môže preznievať v nočnom lese?

„Kde sú? Musím ich nájsť!“ myslel si Stepan Iľjič, a zároveň bojoval v sebe s nutkaním na útek. Nie, nie, všetko sa mu to len zdá, musí si zachovať chladnú hlavu a vrátiť sa domov. Len rozvahu, Stepan Iľjič, len rozvahu... Dohováral si a náhle sa mu chcelo ukončiť toto nešťastné rozhodnutie. Čo tu vlastne robí? 

Ten tlmený hlas ozývajúci sa z húštiny akoby spod zeme mal podobu cirkevného spevu a Stepan Iľjič si bol istý, že to spievajú ženy. V tom sa však ozval výstrel. Milícia. Pohybujúce sa drobné svetlo pochodne smerom k poliam za dedinou. Nie je bezpečné tu zostať. Preč, rýchlo preč! Orientujúc sa podľa veže kostola v mesačnom svetle a prikrčený za alejou briez sa Stepan Iľjič náhlil domov, aby bol čím skôr v bezpečí pred touto strašnou skúsenosťou. Udychčaný sa zastavil pod okenicami, v ktorých ho kedysi tak radoval pri srdci pohľad na ženskú tvár, a v rozochvení vedel, že sa v lese udialo niečo mimoriadne. Mlčať alebo sa vrátiť na miesto činu? Teraz by to však bolo nebezpečné. Ráno bude múdrejšie nemohúcej noci. A očisťujúc sa od hliny cítil, ako mu na ruky dopadá mesačné svetlo, mlčiace, ako bol v tú chvíľu on sám.  

 

***

 18.7.1918 boľševici vhodili do šachty v lese pri meste Alapajevsk (okolie dediny Verchňaja Siňačicha) asi 150 km od Jekaterinburgu kniežatá z rodu Romanovovcov, ako i ďalšiu šľachtu a osoby s nimi zviazané. Boli to:  veľkokňažná Jelizaveta Fiodorovna (1864-1918), veľkoknieža Sergej Michailovič (1869-1918), knieža Joann Konštantínovič (1886-1918), knieža Konštantín Konštantínovič ml. (1890-1918), knieža Igor Konštantínovič (1894-1918), knieža Vladimír Pavlovič Palej (1897-1918), správca Fiodor Remez, rehoľná sestra Varvara (1850-1918). Dobytí rukojemníci miestnych revolučných gárd zostali v šachte nažive a očití svedkovia počuli spod zeme ozývajúci sa spev modlitieb. Jedného z ranených Jelizaveta Fiodorovna (sestra cárovnej, pôvodom nemecká princezná z rodu Hessen-Darmstadt und bei Rhein, po tragickej smrti manžela rukou atentátnika roku 1905 sa stala rehoľnou sestrou) v podzemí previazala závojom zo svojho rúcha. Ich telesné ostatky vyslobodila armáda generála Kolčaka a po komplikovanej ceste boli pochované v ruskom pravoslávnom chráme v Jeruzaleme. Do histórie sa zapísali ako tzv. Alapajevskí mučeníci. Hoci išlo o  mučeníkov prevažne z rodu Romanovovcov, vo svete je ich tragédia menej známa ako rozstrieľanie ruskej cárskej rodiny, ku ktorému došlo o deň skôr v Jekaterinburgu.

 

JEKATERINBURG - "CHRAM NA KROVI" - postavený v rokoch 2000-2003 blízko pri mieste Ipatievovho domu, kde bola 17.7.1918 rozstrieľaná rodina ruského cára Mikuláša II. spolu so svojimi vernými služobníkmi. 

 

ALAPAJEVSK - Šachta za mestom, do ktorej boli vhodení tzv. Alapajevskí mučeníci 18.7.1918.

 

 

GANINOVA JAMA - miesto v lese niekoľko kilometrov za Jekaterinburgom, kde boli zahrabané telesné ostatky rozstrieľanej cárskej rodiny. Na mieste sa dnes nachádza komplex kláštorov.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rok nádeje pre maniakov a vrahov. Niektorí sa môžu dostať na slobodu

Zločinci odsúdení na smrť majú šancu dostať sa na slobodu. Čo sa deje za múrmi ruského Alcatrazu?

EKONOMIKA

Máte hlučných susedov? Čo robiť, ak sa im nedá dohovoriť

Spory často narastú do rozmerov, že sa treba brániť na súde.

DOMOV

Právnici z HZDS sa uchytili. Ako skončili Cuper, Tóthová a ďalší?

Niektorí sa navzájom pozývajú ako hostia na akcie pre študentov.


Už ste čítali?