Nečakane krásne Moldavsko

Autor: Katarína Džunková | 1.8.2016 o 15:01 | (upravené 1.8.2016 o 22:26) Karma článku: 10,57 | Prečítané:  6810x

Otvorila som mnoho kníh, ale nijaká sa mi nezdala dostatočne hlboká, lebo to, čo som v skutočnosti chcela počuť, bolo moje vlastné srdce.

Čas ubehol už dostatočne ďaleko, človek sa stal svedkom zrodení i odchádzaní na večnosť, až by sa zdalo, že ako z kontúr nad horizontom skúšame predpokladať reliéf krajiny, tak sa bude dať i predpovedať vlastný život – čo vytrvá, čo sa zmení, čo má pravdepodobnosť nastať a čo sa len sotva uskutoční. A predsa bol život ešte fascinujúcejší, ešte prekvapivejší, než sa dalo predstaviť a netvorila som ho ja, ale on utváral moje dni.

Pod tmavými oblakmi prenášajúcimi vodu ako tajomstvo uchovávané v srdci, som sa pýtala, koľko hriechov sa pomestí do jedného dňa, do jednej hodiny, keď obzerajúc sa za sebou vidím celú reťaz nesprávneho konania.

Dni prešli, a ja už nemám čo povedať. A predsa je v hĺbke potreba po slovách. Potreba harmónie, ktorú môžu slová vytvoriť, i rozrušiť. V dni, ktorý sa nepominul navôkol mňa, lež v mojom vnútri, vyvstávala potreba odpustenia.

Poistená v poisťovni u strážneho anjela som čakala na nádražiach a kráčala po krajine, kde ma nikto nečaká, no kde ja čakám pokoj, čo nosí vznešené meno – svätý.

Dni stáli v povetrí ako vysoké biele oblaky – bez hriechu, no i bez cnosti. A tento zvláštny ne-život, to zvláštne konanie bez plnej účasti srdca, volalo po naplnení jediného slova – cit.

Čakajúc „čiernu dieru“ Európy som našla bielu krásu. Dobrotu, láskavosť, temperament a plodnú, plodnú zem. Ženičky na trhoch vykladali na pulty úrodu zo záhrad, akoby to boli poklady. A oni nimi vskutku aj boli – čierne perly ríbezlí, smaragdové žezlá uhoriek, malachitová zeleň cukiny, rubíny čerešní a višní, náhrdelníky zo sušených húb, broskyne ako vzácne vajcia Fabergé a všetkému dominovali najväčšie zbrane – delové gule melónov.

Aj také bolo Moldavsko. So slnkom pripnutým ako brošňou na nebesiach, s páľavou prikrývajúcou moju kožu červeným plátnom. A ramená krížov trčiacich z cintorínov zarastených svrčinou  objímali ticho i dedinský priestor, požehnanú chudobu i dobro – to všetko, čoho malo nezabudnuteľné Moldavsko nadostač.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rok nádeje pre maniakov a vrahov. Niektorí sa môžu dostať na slobodu

Zločinci odsúdení na smrť majú šancu dostať sa na slobodu. Čo sa deje za múrmi ruského Alcatrazu?

DOMOV

Právnici z HZDS sa uchytili. Ako skončili Cuper, Tóthová a ďalší?

Niektorí sa navzájom pozývajú ako hostia na akcie pre študentov.

EKONOMIKA

Máte hlučných susedov? Čo robiť, ak sa im nedá dohovoriť

Spory často narastú do rozmerov, že sa treba brániť na súde.


Už ste čítali?