Modelujete vy mňa alebo ja vás, keď sa pokúšam premeniť prázdno na snahu?
Aj vnútorný svet sa podobá na more, keď v ňom všetko plynie po vlnách. Včera bolo srdce naplnené a chcelo sa deliť, a dnes sa mu zdá, že už niet s čím. Včera bolo plné nevypovedaných slov, a dnes mlčí, iba vlastná reč ako neviditeľná ruka spočívajúca na predmetoch sa snaží definovať ľudskú skúsenosť snívajúc o vyjadrení podstaty.
A ja vás aj tak nezachytím, slová. Rodíte sa v hĺbke ľudského mlčania, v tichu prvotného človeka ako na dne studne. Ale ten údiv zo sveta, ten údiv nad životom hraničiaci s údesom, ten nevie vyjadriť ľudská reč rozložená na štruktúru, overená emóciami a rozumom. Akoby sa človek chcel prihovoriť Bytiu – ale ktoré slová sú toho hodné? Čo vôbec povedať? Azda len hudba, rytmus slov, vlny a melódie viet nadväzujúce na seba v texte, dokážu vyjadriť to, čo spočívalo v ľudskej duši. Akoby existovala sféra, ktorú nedokážu uchopiť pojmy. Iba hudba. Aj to je jeden z princípov poézie.
A tak sa nad krajinou vznášala hudba. Vyjadrovala harmóniu a krásu vo sférach, kde by bola primálo konečnosť. Ozvena sa podobala na človeka, čo smie na chvíľu podržať svoje šťastie v rukách – tak sa i ona snažila zachytiť hudbu, no omnoho častejšie zachytávala doznievanie a koniec. Súzvuk jazier, dolín a vrchov, lesov a klenby neba. I to všetko tvorilo tak málo pochopenú hudbu krajiny.
