Chrám a smrek

Autor: Katarína Džunková | 28.3.2016 o 13:24 | (upravené 28.3.2016 o 22:08) Karma článku: 6,59 | Prečítané:  488x

Rástol som obkolesený snehom, vetrom a slnečnými dňami a navštevovaný dažďom, čo na nás klesal z voňavých bielych oblakov. Spoločne s mojimi bratmi sme dedili les po praslici i po meči, čo ostrím stínal aj inak pokojný, tichý

a pomaly uplývajúci život stromov. S obdivom sme sa dívali do nebies a pod nimi na generácie starších smrekov, ktorých vrcholce čneli nad temnou horou ako helmy tatárskych jazdcov a keď zo svahov stúpala hmla a smrečinová vôňa, aj nám sa zdalo, že celý les vystupuje do výšin. Aj človeku rozhliadajúcemu sa z veží zámku sa nachvíľu zastavila hustá ľudská krv a srdce pozhovelo pri pohľade na smrekový les, akoby zazrelo svoj dávny domov.

Tvorili sme tmavozelený okraj hory. Dlho sa nad nami držal sneh a keď po ňom ňuchali staré psy s pyskom bielym od prežitých rokov, nebolo možné rozlíšiť, či ich tak umazal sneh alebo ich tak požehnala spravodlivá staroba. A dni plynuli. Nastupovala jar a muži v záhradách sedeli na lavičkách z pníkov, aby aj oni tvárou zachytili aspoň chabé lúče slnka. Tak plynulo i moje detstvo s machmi pri nohách, keď radikálna voda stekala hlboko do zeme, ku koreňom. Vŕby a kríky sa napĺňali miazgou, na brezách sa červenali lišajníky, akoby i stromom kolovala v žilách krv a naše ihličie sa stalo sýtozeleným, kôra pookriala a na koncoch konárov bolo cítiť prebúdzajúce sa púčiky nového života. A ja som rástol, rástol do výšky i do šírky.

Podľa vás stromy necítia nič. Viem o vašej filozofii, o Boethiovi, o Augustínovi i Tomášovi Akvinskom, veď i on sa raz rozohnal horiacim polenom z nás, stromov. Viem, že príroda je dobrá, lebo ako všetko stvorené plynie z Boha a má dobrú, božiu podstatu, ale vyššieho dobra v nej niet, niet v nás cnosti ani obety, ku ktorej sa dopracovali vaši svätí.

No ja som Boha od detstva cítil. Závidel som kameňom, že z nich postavili kostol v údolí, páleným tehlám, mramoru i malachitu so zelenými žilkami. Koľká to česť, že vďaka svojej vzácnosti mohli slúžiť Bohu až na samotnom oltári, hoci dobre viem, že i oltáre bývajú drevené. Závidel som i včelám, že ich námaha nevychádza nadarmo, a že z ich plástov tavia vosk na sviece, podobné na nás – stromy, keď vo svojej vysokosti vzpriamené a štíhle svietia pri ikonách a oltároch. A keď staré ženičky štetcom zametali zo svietnikov zvyšky obhorených sviec, zlámané žlté sviece v ich taškách pripomínali polámané kmene stromov po smršti. Koľkokrát som cítil, ako sa pri tých sviecach modlíte, koľko prosíte o to, aby sa vám podarilo v čomsi uspieť alebo čosi získať. Ach, keby ste tak modlili o to –  niečo stratiť! Vari ste to ešte nepochopili? Veď práve schopnosťou vzdať sa veci získate. Až keď ste ochotní stratiť a vzdať sa zaumieneného, Boh vás odmení. Oslobodí vás od vašich chtíčov a všetkého, čo vás zväzovalo. A pochopíte, aká je krása nechať veci žiť svojím vlastným životom. Veď ak by som sa ja nevzdal šišiek, nikdy by podo mnou nerástlo nové pokolenie stromov a keby sme sa nevzdávali živice, nikdy by nevzišli vaše vonné oleje a keby sme sa nevzdávali života, nedarovali by sme vám drevo a váš svet by bol bez papiera, bez striech, bez mostov i bez ohňa. No ak som spomenul kostol, zo všetkého najviac som závidel kovom. Že práve z ich zliatin mohol byť uliaty zvon a vyzdvihnutý vysoko do výšok mohol chváliť Pána a znieť... Ako len znieť! Lebo hoci i my stromy tvoríme hudbu, naše konáre sa kolíšu v podjesennom vetre a z nášho dreva vyrábate nástroje, predsa nikdy nebudeme znieť ako on. Zvon bitý sám sebou. Zvon obesený vo veži vyššej než koruny smrečinových hájov. Znejúci zvon.

V lete na mňa zosadalo slnko ako drozd, čo od rána spieval pieseň života. S kostolom v doline ma spájal neviditeľný most postavený z trámov diaľky. A ja som priam zreteľne cítil, ako sa na jeho oltári koná obeta a zo striech vystupuje vôňa kadidla. Slnko dopadalo na strechy domov a na teplé, dobré čelá túlavých zvierat a nezranilo ich zlo, ako ich nezranil dážď a Boh im žehnal slobodou.

Ako som spomenul, od počiatku života som vnímal Boha. Veď pokolenie stromov je dlhšie s Bohom, než pokolenie ľudské. Veď my sme boli stvorení skôr, a teda sme starší bratia ľudí (ja ľudskej vyvolenosti rozumiem, napokon, mnohí otcovia milovali najväčšmi najmladších synov). Ibaže ľudia pohŕdajú všetkým navôkol ako čímsi menejcenným, i prírodou, i vodou i Stvoriteľom samotným.

Veď práve my stromy sme rástli v rajskej záhrade a z nás sa zrodilo poznanie, čo ľudia okúsili. Z nás Noe postavil svoju archu, my sme preniesli zvieratá i ľudí – všetko živé cez záhubu povodne. V našom tieni oddychoval Jonáš, na našich konároch stál Zachej túžiaci uvidieť Krista v Jerichu, podľa nášho mladého lístia poznáte, že sa blíži leto, na našich konároch sa obesil Judáš a napokon na našom dreve ukrižovali Ježiša. To o nás spievate v piesni Crux fidelis - Dulce lignum, dulci clavo,

dulce pondus sustinens!

Takže kým vy, ľudia, ste požehnaní slobodnou vôľou a možnosťou byť svätými, my, „pasívna príroda“, ktorá vám bola zverená, predstavujeme pre vás materiál, prostredníctvom ktorého môžete konať dobro. My sa vám budeme rozdávať a vy z nás budete stavať, až z nás nezostane nič, iba peň, na ktorom si smie odpočinúť vaše unavené staré telo. Pod nami kopnie zem a spod snehu prerážajú mladé smriečky. A vy si tak často neuvedomujete milosť, čo skutočne premieňa človeka. Čo bolo predtým nemožné, stáva sa možným, a kde človek predtým nemohol zabudnúť a odpustiť, tam odrazu rastie košatý strom veľkorysosti.

A tak sa nado mnou odvíja ako temné plátno noc a podo mnou zas biele plátno snehu podobné na to, do ktorého zavinuli Ježiša po ukrižovaní. Vysoké topole s korunou rozvetvenou ako ľudské cievy nasávali z nebies svetlo a slnko zrkadliace sa v početných mlákach a kryštálikoch snehu v predjarnej krajine pôsobilo dojmom, akoby ležalo navôkol mnoho sĺnk a po ich uprenom sledovaní sa napokon i v ľudských očiach zaleskli slzy.

Tak pokračoval môj život pod rozkvitnutým slnkom. Občas akoby k nemu do výšok vylietali včely, azda si ho pomýlili s mohutným kvetom pivónií alebo žltou gladiol. A v noci sa nado mnou objavil mesiac ako vojenský štít pripomínajúci svojím svetlom postriebrené nádoby, v ktorých čerpali vodu z kláštorných studní. Stáli sme s bratmi vzpriamene zoradení, hoci nám nedal povel nik, iba na príkaz vetra podaktorí z nás ako vojaci ľahli do zákopov. Ba možnože sú stromy vojakmi, veď práve z nás staviate hranice a ploty, strúhate poriská sekier i štíhle píšťaly. Vy odchádzate a vraciate sa, ba niekedy pre vás ani návratu niet, ale niekto už musí zostať, aby ešte mala zosobnenie vernosť.

Dlho som stál namieste a tvoril to, čo vy nazývate geniom loci a dlho som sa díval na vysokú štíhlu vežu kostola. Modlil som sa, aby raz prišiel i môj deň. Pochopte, ak je vám dané pochopiť, aké to je pripravovať sa po celý život na jediný okamih. A tak keď výstavba v doline začala stúpať ako voda, vycítil som, že nastáva i môj čas. A keď som začul rytmus pomalého klusu ťažných koní, rozpoznal pílu a ľudský hlas, túžil som odovzdať sám seba. Azda Boh vyslyší moju prosbu byť mu na slávu.

Bola Veľká noc, keď ma zoťali a Biela sobota, keď som padal a cítil, že napriek tomu žijem. Rozoberali moje telo, ako len ľudia vedia brať všetko, čo len môžu, i šarlátový plášť. Prevážali ma na vozoch a autách. Bol som mŕtvy, ale žila vo mne nádej, že aspoň čiastočka zo mňa raz skončí v kostole.

A keď prešiel rok a Veľká noc znova pripomenula ľuďom, aké je dôležité čakanie a utrpenie, aby potom mohla nastať radosť ešte väčšia, na Zelený štvrtok sa pri speve Gloria rozozneli zvony. A potom nič.

Napäté ticho.

Úľak.

Keď do bočného oltára prenášali najsvätejšiu Sviatosť, hrôzu prázdneho bohostánku zvýraznil hlas. Strašný hlas. Hlas klepáča. Hlas smreka z hôr. Môj hlas.

A tak nastalo to, v čo som dúfal. Ja, ja smrek som sa smel pripodobniť zvonom! A hoci len počas niečo vyše dvoch dní v roku, ja, ja, zahnívajúci smrek, ja som smel chváliť miesto zvonov Pána!

Drevo udieralo o drevo. To neboli husle. Žiadna viola. Smútok fujary či radosť píšťal. Nič. Len obyčajný, smrti a života plný strašný zvuk dreva udierajúceho o drevo, tajomné kroky, drevený umieračik, smutný slávnostný sprievod, hlas dreva, hlas dreva, hlas dreva.

A tak až vy zabudnete na Boha a zmĺknu vaše zvony, vedzte, že i miesto zvonov, ktoré ste už toľkokrát roztavili na zbrane, bude drevo chváliť Pána. Ako to robí doteraz v zvukoch lesa a temných hôr. Nikdy nezničíte chválu. Veď drevo spieva, mystický pôstny zvuk dreva udierajúceho o drevo bude drevene zvoniť Bohu na chválu a vám na spamätanie. Tak to robí doteraz v chráme v hĺbkach lesa, kde slovami Cypriana Norwida, básnik ako kňaz vzdáva Bohu vďaku s hostiou mesiaca nad krajinou.     

              

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Pozrite, čo sa stalo na Slovensku, hromží Trump pred kamerami (Komentár Máriusa Kopcsaya)

Preceňovanie utečeneckej témy odpútava pozornosť od úplatkov.

EKONOMIKA

Kažimír dostal košom. Sulík odmietol zmenu dlhovej brzdy

Sulík sa stretol s ministrom financií.

KOMENTÁRE

Férové, ale drsné ultimátum z USA (Schutzov týždeň)

Prečo je balvanom v oku ten iliberál, ktorý nevládne?


Už ste čítali?