Trondheim o svetle

Autor: Katarína Džunková | 9.4.2016 o 10:28 | Karma článku: 4,76 | Prečítané:  503x

Keď minula jarná rovnodennosť, sever začal ukazovať svoju vľúdnu tvár. Nad krajinou sa navečer vznášalo pomalé svetlo a hoci ho bolo čoraz menej, práve vo svojej umenšenej podobe najväčšmi oslovovalo ľudskú dušu

a rozoznievalo v nej struny, čo sa vo vnútri človeka ozývajú práve v čase  modlitieb indických obetníkov, na úsvite a pri západe slnka.

Slnečné svetlo sa sypalo na krajinu ako biela múka. A hoci sa naokolo rozprestieralo utrpenie, tak veľmi si vyžadujúce spolusúcit a premenu seba samého, slnko vyvolávalo život a vôľu žiť, žiť... Slnečné ráno obkolesovalo mesto. Oslovovalo po mene stromy, trávu a kríky, čajku pretínajúcu oblohu akoby sa cez ňu mihol vtáčí blesk. Ako zimný kabát človek vyzliekal seba samého, ocital sa v novej podobe a záležalo len na ňom, čím ju naplní. Citlivé telo vyzlečené zo starej kože bolo ešte vnímavé na každý podnet, pri všetkom sa chvelo, až kým znovu nezhrublo a znovu mu nenarástol pancier zabudnutia na seba samého, zabudnutia na večnosť.

Ale život sa neodohrával len v obzore dvoch očí. Za mestom v lesoch rozliehajúcich sa ako tempo largo doteraz nikým nepočutej symfónie, utekali v stádach zvieratá s vysokým nebom nad hlavou. Pod kopytami zanechávali možnosti, nenapísané básne a neskomponovanú hudbu, na cestách míňali dobro, ktoré nik nezodvihol, lásku, pre ktorú sa nikto neumenšil.

Podobne ako luna, ktorej telo sa zapĺňalo čoraz výraznejšie svetlom odtieňov bieleho zlata, aj pred očami človeka silneli kontúry druhého. Prchavá večnosť detailov, horká chuť nárokov, načahovanie sa po slove zajtra, príkazy a povolenia môžeš a musíš – to všetko mizlo. A pred zrakom sa zjavoval blížny, čoraz väčšmi ten druhý, v jeho plnej kráse, v jeho nezávislosti, v jeho osobitosti, do ktorej sa možno ponárať ako do krajiny. Navštevovať dušu človeka ako navštevujeme háj a lúku, obhajovať poklady v duši druhého, ako objavíme čistinu, údolie a vodopád.

Hoci kamene v mŕtvom objatí utvárali domy, nielen na ich fasádu, no i do ľudského vnútra dopadalo svetlo, šikmé lúče slnka ako oslobodzujúce mreže. Za závesom svetla sa rozprestierala voľnosť, priestranstvá a šírka, obrazy nikdy nevideného, a predsa poskladané len zo skúsenosti toho, čoho sa už raz dotklo nevedomie či vedomie.

Nehmotná ruka anjela prebúdzala ľudí. Jej meno bolo svetlo a ľudia sa naň tešili, ako keď chromí a slepí pri rybníku Bethzada čakali na zázrak, až anjel rozčerí krídlom hladinu a voda nadobudne uzdravujúci účinok. Tak sme i my chromí a chorí čakali na svetlo, na jeho mocnú žiaru, na prastaré svetlo dopadajúce na nás z dávno mŕtvych hviezd. Ako i z dávno mŕtveho človeka môže na nás dopadať svetlo, dobrota, krása, príhovor na nebesiach. A ako sa i dávno uskutočnené udalosti odohrávajú doposiaľ a dávno vyrieknuté skutky milosrdenstva doteraz vykupujú ľudskú dušu.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Američania spozorneli. Slovenský princ je hodný Oscara

Veľký šľachtiteľský príbeh sa začal celkom nenápadne.


Už ste čítali?