vtáky, ktoré pohlcoval obzor, les a jazero, čo pohlcovalo skaly a plytkosť, čo sa stratila v jazere – a pri ňom ja, čo som sa ukryla vo vnútri jeho pevnosti.
Boh ochraňoval Skadar a ochraňoval mňa, a ja som si chránila slová pre túto chvíľu, všetky myšlienky a vlhkosťou zvlnený zošit, akoby sa aj on chcel pripodobniť tomuto jazeru.
Celý svet bol zrazu usporiadaný ako matrioška, začínajúci sa aj končiaci v tom istom bode. Boh – a v ňom svet, vo svete Čierna Hora, v nej Skadar a v ňom ostrov, na ostrove vodný hrad a v ňom ja a vo v mne srdce – a v srdci opäť Boh.
Uplynul včerajšok, ktorý obsahoval i mňa a ja som v sebe uchovávala obsah slova „včera“. Koľká to hlúposť myslieť si, že svet patrí iba človeku a že ho možno posudzovať podľa seba, keď priamka tej istej zeme pod nohami vedie k druhému človeku a zem nás spája ako štafeta, ktorú si od cesty k ceste, od ulice k ulici podávame. A rovnakou štafetou je i čas, ktorý si podávame z generácie na generáciu. A aj my sme štafetou, ktorú si navzájom podávajú slnko a luna, keď držia stráž nad naším svetom, ako sa vymieňajú stráže v zámockých záhradách, no verný strážny anjel si svoje miesto nevymení s nikým a nehľadá iného Boha, ani iného človeka.
Pri nohách Skadarského jazera som ležala tri dni a ono ležalo pri mne.
Sledovala som vtáctvo a ono sledovalo mňa. A ryby sa vrhali za lúčmi slnka, čo sa ako vodný hmyz pomaly kĺzali po hladine.
Sledovala som každý pohyb slnka a pohyby zeme, pohyby vlastného tela, vtáctva, rýb a listov vo vetre, ako sa všetci na tomto svete hýbeme svojím smerom a iba Boh nás drží, aby sme sa v konflikte svojich cieľov a protikladov načisto nestratili.
Noc uzmierila moje oči a spánok akoby mi poviazal nohy. A strážny anjel stále bedlil na brehu Skadarského jazera a ani colníci za bielymi pahorkami albánskych hôr si nevšimli, koho to nosím so sebou.
