Večné vody

Autor: Katarína Džunková | 18.9.2015 o 23:00 | (upravené 18.9.2015 o 23:08) Karma článku: 6,08 | Prečítané:  572x

Vraveli, že ak sa od Bankova blížia tmavé mračná, čoskoro nad mestom rozkvitne dážď – a tak i bolo a my sme s napätím čakali, kedy ako slávnostná procesia do mesta vstúpi búrka, kupolu neba prikryje oceľová modrá

a v uliciach Košíc nachvíľu utíchne život, aby mohol vyniknúť večný dážď.

Búrka prichádzala s ouvertúrou vetra. Vtedy sa stromy nakláňali v jeho prúdení – brezy so stupňovito padajúcou korunou, ktorým na najvyšších vetvách sedávali hrdličky a keď vylietali do výšok, každé ráno nás zvukom krídel budili zo sna, alebo znovu uspávali do nekonečnej harmónie detstva; zeleno-strieborný smrek, ktorého hrubé konáre mi zavše pripomínali chumáče vlny; vysoká lipa s korunou ešte stále pozlátenou prachom kvetov a potom znovu brezy, znovu smreky, mladé javorovce a vôbec, všetko, čo v tom čase rástlo v parku pod oknami.

Mesto sa ponorilo do zvláštneho ticha. A potom sa už rozvoňali ulice. Celý svet sa plnosťou ponoril do kráľovstva dažďa, čo nateraz zostúpilo na zem a voda z riek vyzdvihnutá do výšok, voda z miest, kde mesto lemoval Mlynský náhon, kde v pokoji uprostred stromov odpočívalo jazero Izra, kde sa pod vrcholom Sivca rozprestieral tajomný Ružín, kde úrodná zem Zemplína nad sebou pokorne držala bremeno Šíravy – voda odtiaľ i z ďalekých končín, čo nikdy neuzreli naše oči, padala na mesto. A mesto voňalo.

Búrka prichádzala do Košíc ako rozprávka, kde má všetko svoj poriadok, svoj začiatok, dej a koniec, búrka prichádzala ako pravda života, čo nás učila, aké potrebné je utrpenie a že práve ono prináša do nášho žitia životodarnú vodu ako jesenná prietrž mračien. Búrka prichádzala ako slávnostná paráda armád, ako vojenská prehliadka, ktorej nebolo možné priradiť nijaké storočie – akoby v nej preznieval slávny lesk rytierskych brnení, dunenie kopýt i ťažkých bataliónov z Druhej svetovej vojny, akoby sa v nej mihali farebné vojenské zástavy a triumfy conquistadorských ťažení, zneli poľnice i trúby anjelov z posledného súdu, akoby sa v jej osudovosti priblížil koniec a večnosť sa vo svojej mohutnosti naklonila k tomuto svetu. Akoby Boh iba pohol záhybom svojho plášťa, a už to odplašilo z polí zver a ľudí zahnalo do domovov, už to ochromilo mesto a obzor označilo pútnickou palicou blesku, už to v údive postavilo celý palác dažďa s baldachýnom tmavých oblakov, z ktorých sa miesto strapcov spúšťal hustý, pravidelný dážď.

Milovali sme búrku ako divadlo odohrávajúce sa na javisku za oknom. Ako divadlo, ktorého sa možno dotknúť všetkými zmyslami: chuťou vody stekajúcou po tvárach tých, čo sa nestihli ukryť pod dobrotivou strechou; vôňou asfaltu, premoknutej kôry a lístia; farbami sivej, ružovej a modrej; dotykom kvapiek zosadajúcich na naše vystreté dlane a zvukom – mlčaním náhle ohromeného mesta a najmä hudbou dažďa, najstaršej uspávanky na svete.

Vravela som koniec... No v skutočnosti to bol začiatok. Začiatok bujného rastu prírody po búrkach na jar. Začiatok ochladenia po búrkach na jeseň. Búrka premieňala mesto a ja som obdivovala novú tmavomodrú, ktorá sa vpila do mestského asfaltu, zvláštnu mútnosť, čo vstúpila do rýchlych riek, temné odtiene, ktorými navlhli drevené hojdačky na ihriskách a nový odtieň červenej presakujúci do antuky na školskom dvore, kam chodievali behať starší žiaci a mne sa zdali v čase dávnych jesení takí nedosiahnuteľne veľkí a krásni – a zdali by sa takí možno až doteraz, keby nás život svojou tajomnou rukou nepostavil na svoje miesta, vychádzajúc z ktorých sa možno i stretávame a prechádzame okolo seba v uliciach, netušiac o tom.

Milovala som život a jeho vrstvy a tajomstvá známe iba Bohu. Aká to bola radosť, keď sa ktorási zo záhad odkryla a človek pochopil čosi zo zákonitostí či tajomstiev, o ktorých predtým nevedel – ale čo všetko v sebe obsahuje a odhaľuje univerzálna Pravda, ktorú vie a ktorú predstavuje samotné nekonečno – Boh!

A medzitým sa v pretrhnutých, ustupujúcich mračnách ukázalo slnko. Obzor bol pokrytý jeho zlatým odrazom. Oblaky, ktoré sa vo fascinujúcich okamihoch búrky zdali nehybné, sa odrazu pohli a rozostupovali sa každý svojím smerom, až sa ukázali bledomodré nebesia. Koľko zlata odrazu! Koľko striebra, keď sa v jesennom podvečernom slnku zableskli strechy! Koľko života, keď sa do ulíc mesta navracali ľudia a znovu sa ponáhľali tam, kam ich niesol prúd práce, prúd dňa a prúd života. Slnko sa odrážalo z mlák a z očistených kapôt áut, pásy jeho svetla dopadali na trávnik i chodník predelený pásikavým tieňom plotu okolo parkov. Nebo bolo jasné a svet svieži, keď ho navštívila búrka a keď si už nikto nespomenul na ten naliehavý, silný zvuk, s akým dopadala z vysokých priečelí domov voda.

A nik sa nehneval na búrku, no prijímal ju ako svoju pradávnu sestru, ako dar. Ako vzácnu návštevu, keď sme sa ráno na jar prebúdzali a podľa mokrých chodníkov a sviežich tráv sme s úsmevom poznávali: Bola tu búrka... Keď prichádzala cez deň, zvestovali sme jej príchod jeden druhému a dívali sa na ňu spoza okien a spod prístreškov ako na vzácne predstavenie, akoby sa v padajúcich hustých pásoch dažďa zjavovali z nebies vysoké postavy a akoby sa vonku konala slávnostná korunovácia zeme striebornými bleskami za dunenia artilérie.

A keď pominulo detstvo ako pominuli búrky a už iba v našich predstavách vetru a stromom zapletal vrkoče dážď, spomínali sme na košickú jeseň a dážď padajúci ako zrelé plody. Spomínali sme na dažde v Tatrách, ako voňali lopúchy a neúnavne tryskal vodopád, ako sa nad východným Slovenskom rozprestierala dlaň oblakov ako dlaň kňaza udeľujúceho rozhrešenie. A na Zemplín, Šariš a Spišskú Maguru, na ostré Pieniny a jesennou červenou vyhorený Vihorlat, na polia za Sečovcami a koryto Torysy a Tople padal ako mince kráľovského pokladu dážď. My tu už nebudeme, no voda bude stále stúpať z hlbín do nebies a znovu zostupovať na svet v epifánii dažďa... Čas bude opäť naplnený pokojom a vietor sa dotkne našich čiel v jemnom závane, ako sa raz dávno vznášal nad vodami... A na Slovensko budú v stíchnutých poliach a hlbokých lesoch po kvapkách opäť zostupovať večné vody.    

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Exminister Janušek, ktorého súdia za nástenku, dohliada v Žiline na transparentnosť

Hlavní aktéri nástenkového tendra dnes žijú bežným životom. Napriek obžalobe a hrozbe dlhoročného trestu má byť jeden z nich prvkom verejnej kontroly.

KOMENTÁRE

Pozrite, čo sa stalo na Slovensku, hromží Trump pred kamerami

Preceňovanie utečeneckej témy odpútava pozornosť od úplatkov.

TECH

NASA oznámila obrovský objav, prečo sú vedci takí nadšení

Veď je to „len“ ďalšia hviezdna sústava.


Už ste čítali?