stojace na jeho okrajoch, ako zavše i ľudská duša stojí na hranách, v ktorých zosilnie alebo sa znovuzrodí. Zo všetkého najviac sa vo svojom tichu proti svetlu vynímala čierna postava anjela s ostrými gotickými krídlami. Ticho prechádzalo šuchotavým krokom po katedrále, po freskách s tvárami svätých a kvetmi, ktoré nikto neuzrie, kým ich nenavštívi svetlo.
Pomedzi ulice a ľudské brány prechádzala krehkosť. To ona premieňala osudy a vnášala do ľudí znamienko zraniteľnosti, vznešenosť staroby, odvahu nehanbiť sa za slzy, aby sa slzy mohli premeniť na odznaky.
V hrubých múroch mestského opevnenia sa vynímali kamene. A pretože bol rozpálený august a slnko ako loviaci sokol spúšťalo na zem svoje lúče, tak kamene zadržiavali teplo a nasiakli ním. Neživý kameň zadržal neživé teplo, a predsa tvorili život, predsa z kameňov rástli lišajníky i úzka tráva, kamene tvorili pevnosť a dávali jej tvar. Akoby mal tzv. neživú prírodu od živej deliť iba pohyb, ale inak je i ona živá – kamenná kniha stavieb, kamene znejúce dlhou sivou symfóniou, stálou a vernou s kontrabasovým sólom, ktorá neznie ako rýchle fúgy pohybujúcej sa živej prírody.
Z kaplnky Panny Márie Karmelskej žiarila jej tvár. Pršali slová modlitby a spev. Až človeka premklo zvláštne uvedomenie, aká krásna je Máriina tvár, čo raz bude, až raz na večnosti uvidíme Máriinu tvár, či vôbec sme hodní uvidieť jej tvár, tvár jasnejšiu než slnko a ako luna vykreslená nad strieborným priemetom nočných záhrad, tvár ako absolútnu krásu, ktorú len tušíme a cítime, ktorá sa zjavuje ako svetlo nad krajinou, ako svetlo do temných priestorov gotickej katedrály, a ktorá ako Božia milosť prestupuje ľudské dejiny, myšlienky a skutky a narovnáva, čo bolo nestále a nepevné, ako obrysy alpských štítov vo vzduchu rozochvenom od horúčavy.
Medzi týždňom a týždňom sa rozkladajú ľudské dejiny. Medzi nedeľou a nedeľou je uložený celý svet. Začína sa slovami Ite, missa est, začína sa požehnaním na konci svätej omše. Vtedy ešte v človeku doznieva dobro, ešte sa v ňom ozýva Kristus a Hostia zanecháva na hladine duše pokojné radiačné kruhy, ešte doznieva modlitba a kostolné ticho, ktoré sa náhle ukáže hlboké a plné, keď sa doň človek prepadne ako do priepasti a sám netuší, kam sa podel čas, keď sa rozozneli myšlienky a zavalilo ho rozjímanie a ticho, ticho ako ľahký a ťažký balvan zároveň. Potom sa úmysly a predsavzatia rozbehnú do svetla poludní ako záprah – a už týždeň beží po svojej dráhe, už vychádzajú dni v týždni so svojím známym menom, ako sa na obzore zjavuje a znovu mizne okrúhle slnko, a ako sa jeho lúče rýchlo krútia ako spice na kolese dní. Tón Božieho pokoja kamsi doznel, kamsi do zabudnutia sa prepadlo kľačanie pred krucifixom, keď človek v bázni a láske vie, že kľačí pred Spasiteľom sveta. Ťažký pondelok, prekvapujúca streda, sobota ponorená do farieb – a už človek znovu stojí pred bránou nedele ako pred ťažkou kovanou bránou katedrály a vie, že na hladine ticha vidí svoj vlastný obraz... Kto som ja? Že sa opäť kamsi roztratila reťaz predsavzatí, že opäť odišlo sústredenie, hoci ho opätovne privolávame v nových modlitbách. A že v chrámovej lavici opäť kľačí iba človek – úbohý hriešnik. A čaká na nový začiatok, na novú nedeľu, na nové prvé slová svätej omše, na nový záver a nové požehnanie... Keď sa medzi nedeľou a nedeľou rozkladajú celé ľudské dejiny.
