Atény

Autor: Katarína Džunková | 9.2.2015 o 19:57 | Karma článku: 5,67 | Prečítané:  792x

Pamätala som si jazyky ako stromy, ktoré som videla v záhradách detstva, ako starý dub, rozkošatenú korunu mandľovníka, rad topoľov, milostiplnú, rozširujúcu sa, tvrdú a zvráskavenú kôru stromov, ktorá ma prijímala, ktorú som objímala a ktorá prehovárala svojím mlčaním. Pamätala som si slová ako dávne prvky krajiny, čo sa po dlhom čase vyjavovala v pamäti. Prihovárala som sa slovám: Veď teba poznám, na teba si spomínam, áno, tvoj význam je taký, tvoj pôvod prastarý a tvoje formy nádherné – akoby sa v diaľke vyjavovalo staré jazero, horské sedlo, lúčny kopec, horská bystrina a stará rozhľadňa, ktorej drevo vŕzgalo a kyvotalo sa vo vetre. Všetko zabudnuté a rozpoznané znovu po čase.

Takto sa dotýkame miest v pamäti. Ako sa slepci dotýkajú Braillovho písma alebo ako Boh tvaruje odvrátenú stranu oblakov – tú, ktorú zo zeme nevidieť. Takto sa rozpamätávame na dávnu hudbu, na piesne, ktoré sme počuli iba raz, ale ony sa zvláštnym zázrakom zachovali v pamäti a čakali na chvíľu svojho znovuzrodenia. Akoby bola hudba semenami stepných rastlín, ktoré sa tak urputne snažia prežiť, že sa nebadane zachytia o najnepovšimnutejšiu časť odevu a na neznámych ďalekých miestach čakajú na vzkriesenie. Takto sa rozpamätávame aj na emócie, dávno zabudnuté city, hnev i zlyhanie. Takto sa rozpamätávame aj na obetu a na lásku.

Jedno vyrastalo z druhého. Obeta z lásky, láska z obety. Predbiehali sa ako kmene dvoch do seba zapletených stromov, až sa miestami zdalo, že sú tým istým, že jedna podmieňuje druhú, až sa napokon rozjasnil vzduch a bolo zreteľnejšie vidieť, že predsa len obeta je pôdou, z ktorej vyrastal prepletaný kmeň lásky. Láska mohutnela obetou, bola ňou posilňovaná a poháňaná. Ako rastie do výšky strom a jeho listy sa vzďaľujú rodnej zemi, tak sa aj láska vzďaľovala od všetkého zištného a udržiavaná pri živote vlastnou obetou ako živou vodou, sa vznášala stále vyššie k nebesiam. Až krajina stíchla, ako keď nastane slávnostný okamih a koruny stromov sa dotknú neba. Veď aj hory ako dávni svedkovia Boží sa dotýkajú nebies, ako sa slepí a malomocní dotýkali Kristovho plášťa a tento dotyk samotný uzdravoval.

Bože, ktorého sila, ktorého múdrosť a pokoj zaceľuje ľudské duše, ktorého existencia dáva zmysel našim životom, zaceľ aj naše duše. Ako si navracal zrak slepým, navráť mojej duši zrak, aby ťa mohla znovu uvidieť. Aby dokázala milovať, aby sa srdce rozoznelo, keď spozná teba – ako sa rozoznejú vtáčie hniezda, keď sa nad lesmi dvíha jar a ako sa rozoznejú zvony, keď sa k ich hniezdu vo veži ako milosrdná matka skláňa poludnie...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Exminister Janušek, ktorého súdia za nástenku, dohliada v Žiline na transparentnosť

Hlavní aktéri nástenkového tendra dnes žijú bežným životom. Napriek obžalobe a hrozbe dlhoročného trestu má byť jeden z nich prvkom verejnej kontroly.

KOMENTÁRE

Pozrite, čo sa stalo na Slovensku, hromží Trump pred kamerami

Preceňovanie utečeneckej témy odpútava pozornosť od úplatkov.

TECH

NASA oznámila obrovský objav, prečo sú vedci takí nadšení

Veď je to „len“ ďalšia hviezdna sústava.


Už ste čítali?