Kláštor Ostrog

Autor: Katarína Džunková | 16.1.2015 o 10:33 | Karma článku: 8,59 | Prečítané:  1306x

Leto bolo v ten rok také horúce a jasné a slnečná žiara vykresľovala krajinu s presnosťou, v ktorej sa vyprahnuté a prastaré kaňony menili na chrbty zvierat, na svedka vypovedajúceho nielen o ľudských dejinách, ale aj o dráme zeme, že som nedokázala zodvihnúť pero, len som sa dívala na krajinu a nechávala cez svoju dušu prestupovať osud tejto zeme.

Čierna Hora ako jeden z južných koncov Európy, Čierna Hora ako miesto záujmu Benátčanov i Osmanov, Čierna Hora ako vytrpené dejiny Balkánu a jeho odboja, kde sa spolu s ľuďmi bránili aj tieto strmé kopce obkolesujúce obzor.

Stúpala som, no zdalo sa mi, že klesám. Že všetky moje kroky, že moje pohľady, že môj pomer k svetu sú Judášove bozky, čo milujú len navonok, no v skutočnosti je duša vzbúrená a zradná... Nepokojná a stratená, kým sa v pokání nenavráti k Bohu. Koľkokrát sa takto prihovárala temnota duši: „Nepokloň sa. Nepremôž sa. Nie, ešte dnes nie... Ešte chvíľu sa odvracaj od Boha, choď ešte ďalej, skús ešte viac, pokiaľ sa to len dá.“ A duša váhala medzi pohodlím vedúcim ku skaze a medzi pokorou, kde zaniká „ja“, kde sa duša podriadi a naplní ju toľká harmónia a láska, že už dokáže milovať naozaj, lebo sa nedíva na druhých z výšky, ale zdola, aby ich dokázala objať v plnosti. Aby sa dokázala dívať. Z pamäti zaznievali slová Jana Zahradníčka z listu Jakubovi Demlovi: „...jsem hrdý na to, jak Vás vidím, neboť vidět, toť milovat, toť být obdařen.“ Áno, všetko treba vidieť. Vidieť vnútorným zrakom. Ľudí, dejiny, zvieratá a stromy. Každému týmto vnútorným pohľadom dodávať vážnosť. Láskou, pozitívnym pohľadom, ho vynímať z ničoty a z nebytia. A obohacovať tým zároveň samého seba, lebo ľudská duša sa stáva bohatšia o poznanie druhého, o bolesť druhého, o spolusúcit, o spolubolesť, o sústrasť, o spoluradosť. Stáva sa bohatšia o hory, lúky a stromy, o hmyz, vtáky i obyčajného psíka... Keď už nie je „iba“ niečím, o čom si namýšľame, že sme nad ním... Ale je plnou bytosťou, na ktorú nazeráme. Ale nie neutrálne. Stáva sa bytosťou, ktorú milujeme.

Všetko navôkol mňa žilo a ožívalo. Pavúky, jašteričky šuštiace pod nohami, hady, ktoré som nezazrela, no vedela som, že sa kdesi blízko vyhrievajú na slnku, ovce, ktoré som poznala podľa kamenných ohrád, motýle hýriace čiernohorskou pestrosťou a stromy, ktoré sú živé. A ak sa hovorí, že architektúra je skamenenou hudbou, práve tak aj strom je zhmotnenou hudbou, je koncentrovanou múdrosťou, túžbou po živote, láskou a melódiou stvorenia, ktorú vysiela Boh.

A tak som vystupovala ku kláštoru. Na miesto, kde je pochovaný svätý Vasilij Ostrožský, kde je pochovaný aj svätý Stanko, mládenec, ktorému Turci uťali obe ruky, pretože z nich nechcel pustiť kríž. Aj tak vnímam Srbsko. Ako toho statočného chlapca držiaceho kríž. Aj tak vnímam to najvznešenejšie v ľudskej bytosti.

A tak z balkánskeho ticha upevneného horúcim poludním vystupujú svätí. Podobne ako Stanko sa pevne držali Krista, hoci ich za to čakalo utrpenie a smrť. A všetko zlé v duši odrazu pominulo, až som sa hanbila, aké úbohé a slabé je ľudské vedomie – raz sa nechá naplniť pokušením a považuje ho za svoju identitu. Inokedy je naplnené milosťou a považuje to za svoj vlastný, neotrasiteľný a nemenný stav. Aká slabá je ľudská duša. Kým ju pevne ako skala držiaca po stáročia kláštor Ostrog nepodoprie a nevdýchne jej život Božia milosť.    

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Exminister Janušek, ktorého súdia za nástenku, dohliada v Žiline na transparentnosť

Hlavní aktéri nástenkového tendra dnes žijú bežným životom. Napriek obžalobe a hrozbe dlhoročného trestu má byť jeden z nich prvkom verejnej kontroly.

KOMENTÁRE

Pozrite, čo sa stalo na Slovensku, hromží Trump pred kamerami

Preceňovanie utečeneckej témy odpútava pozornosť od úplatkov.

TECH

NASA oznámila obrovský objav, prečo sú vedci takí nadšení

Veď je to „len“ ďalšia hviezdna sústava.


Už ste čítali?