Žalospev pod Skalkou

Autor: Katarína Džunková | 18.6.2014 o 22:35 | Karma článku: 5,84 | Prečítané:  964x

Žiarivé slnko priložilo tvár bližšie k bledozeleným lícam júnovej zeme. Na krajinu ohýbanú v pravidelných klasoch dozrievajúcich pšeničných polí, kde nad riekou preletela čajka a my sme ako zázrak za medzou objavili opustený čerešňový sad; na krajinu, kam položil svoju žeravú, až prepaľujúcu ruku barok, aby skrze zbožnosť, čo odzbrojovala kamene a dojímala k slzám obrazy, obohatil tento kraj o božie muky, o drobné kaplnky v tieni košatých líp uprostred poľa, o zaoblené veže kostolíkov držiace stráž nad humnami a červenými strechami domov, kde sa odrážalo v noci svetlo mesiaca oblého ako riečny kameň... Krajina – matka, krajina – minulosť, krajina – budúcnosť, krajina – prísny sudca nado mnou, krajina – studňa milosti, krajina – živá pamäť, krajina – slza. To na tebe teraz kľačíme a naše kolená vytvárajú jamky v tebe, Krajina. To ty si nám najprísnejším sudcom, lebo vidíš a zaznamenávaš všetky naše hriechy, lebo vidíš všetko naše pokrytectvo. Lebo počuješ naše mlčanie, Krajina, lebo vidíš, ako sa modlíme, a pritom sa nebojíme Boha... Lebo ty si bola svedkom, ba nositeľom celých ľudských dejín, vyslancom Boha, kronikárom ľudských životov... V tebe je zapísané všetko, Krajina, nosíš nás na svojich pleciach od chvíle, keď sme prvýkrát zbadali na obzore rannú hviezdu, trpíš nás, keď ťa ničíme a keď sa navzájom na tvojich pleciach zabíjame a napokon nás prijímaš, kosti naše, akoby si vo svojom milosrdenstve chcela uprosiť aj Boha, pojímajúca do seba rovnako láskavo a rovnako mĺkvo prach svätcov i prach hriešnikov. Advocata nostra, Krajina. Ty si obhajkyňa naša. Mediatrix nostra, Krajina. Vas spirituale, vas honorabile – nádoba duchovná, nádoba ctihodná, stánok zázrakov, lebo na tebe si postavili svoje stánky naši otcovia a ty nám dávaš všetko – drevo, kamene i pokrm, aby sme mohli žiť. Nesieš nás na svojich pleciach. Na svojich pleciach nesieš Skalku.

Dnes stojíme pod Skalkou, pod mohutným bralom, kde sa spája kontemplácia krajiny s ľudskou kontempláciou a kde premodlené kamene svedčia o Božej milosti danej tomuto miestu. Miestu, kde si mnísi uvedomovali absolútnu zvrchovanosť, božstvo a vykupiteľské dielo Ježiša Krista, aby ho uznali za svojho panovníka ako rytieri ducha, ako vybraná delegácia ľudu, ako tí, ktorých láskou a ktorých povinnosťou je modliť sa za všetkých. Tu sa mnísi modlili breviár, spievali žalmy počas matutina, ranných chvál či nešpor, tu znel tajomný spev Dum medium silentium – a noc vtedy naozaj dosiahla polovicu svojho plynutia a  vesmír zasiahlo hlboké mlčanie. Tu mnísi ukladali do Božieho hrobu Telo Kristovo, tu bdeli a tu čakali na vzkriesenie, tu oslavovali nanebovstúpenie, tadiaľto chodievali procesie na významné sviatky a tu sa obracali k pokániu srdcia zločincov, srdcia chudobných a kniežat, srdcia tých, čo sa cítili nadradení, aby napokon priznali, že sú len popol a prach a o pár mesiacov či desaťročí sa ním stali naozaj.  

A my sa dnes dotýkame, Skalka, teba. A vidíme Váh tiecť ako dlhú slzu po tvojej tvári, Krajina. Ty si pamätáš, ako po prašných cestách na tvojej tvári, ako cez tvoje dediny a lesy prechádzali prví mnísi a ako klčovali lesy a ako sa ukladali na spánok v jaskyniach na tvojich dlaniach. Ty si pamätáš dobrotu ľudí, genialitu Slovákov, ich ľudové piesne, mystiku ich ornamentov a príbehov, ich pracovitosť, ich hlbokú zbožnosť a chudobu, čo im bola očistným kúpeľom, aby ich potom zaodela do rubáša dobroty. A tam, kde ľudia trpeli a kde sa vzdávali mnohého, tam ich požehnával Boh. A tam požehnal stovkami svätých i teba, Krajina. Množstvom svätých, po ktorých nám dnes nezostalo ani pamiatky. Ty si si s nami vytrpela všetky vojny, bola si svedkom radostí aj bolesti, si svedkom aj doby dnešnej, keď sme spohodlneli, keď sme zabudli na svoje korene, a keď sme vyhnali z našich polí, z domov, z myšlienok a z tvorby aj teba, Krajina. Krajina, dnes si svedkom, ako mlčíme, keď sa zabíjajú naši pravoslávni bratia, dnes si svedkom, ako sa skláňame a nakláňame do všetkých strán, dnes si svedkom, ako umlčujeme vlastné svedomie, podobne ako kedysi umlčiavali prorokov a svätcov. A keď sa na poľných cestách leskne v júnovom slnku zlatý kríž, prichádza ľútosť a hanba za vlastnú malosť. A ozýva sa tvoja bolestná pieseň, Krajina.

A pritom nie si bezmenná. Tvojím menom je Slovensko. To sladké slovo nesúce v sebe celú krásu, celú bolesť, celé to sklamanie, i krivdu, aj zúfalstvo, ako prebudiť národ spiaci hlbokým spánkom bolesti i ľahostajnosti...

A tak ako nehodní synovia kráčame po chrbte Skalky. A prichádzame za svätým Andrejom-Svoradom.

Ako si prišiel z Poľska medzi našich, svätý Svorad, tak príď ešte raz uprostred týchto čias. Prichádzame za tebou a skláňame sa pred tvojím pustovníctvom, pred pokáním, čo si konal za svet. Prichádzame, lebo nás povoláva Kristus premietnutý cez tvoje skutky. Svätý Svorad, eremita a divotvorca, krajina, ktorú si miloval sa v diadéme Vršateckých bradiel týči k nebesiam. Svätý Svorad, čo si u Spasiteľa medzi spravodlivými, prihovor sa za nás. Prihovor sa za Slovensko. Za túto zem, kde sme slepí, hoci máme oči, kde sme studení, hoci máme srdcia, ba ešte horšie – kde sme vlažní, hoci vieme, že Boh vypľúva vlažných zo svojich úst. Otvor nám oči, aby sme naozaj uvideli Krista a dokázali sa dívať na dejiny i správne rozlišovať to, čo sa odohráva dnes.

A pod tebou, Skalka, sa ticho a súmerne vlní Váh dlhý ako štóla kňaza. A nad Trenčínom bdie hrad ako bdeli dávni rytieri. Okrem bratstva pokrvného, ktoré tak osobne a tak jasne cítime, si práve na tebe uvedomujeme i príbuzenstvo duchovné. Že to, čo je vlastnou podstatou básnictva, keď naoko neživým veciam pripisuje život, sa stáva na Skalke skutočnosťou. Veci naozaj žijú. Žijú kamene, v ktorých sú uložené modlitby starých mníchov, žije každý strom, ktorého sa dotýkala ich ruka, žije rieka, ku ktorej sa skláňali a ktorá prijala ich odraz na svojej hladine ako dar.

Tak povedz, Skalka, kto je tu z kameňa – my alebo ty? Kto žije naozaj – ty, z ktorej vzišlo dobro alebo my, z ktorých často nevzchádza nič? Ach, Skalka, prečo sme si takí istí vlastnou existenciou, ale pochybujeme o existencii svätého Svorada, ba aj samotného Spasiteľa...

A tak si, Skalka, Sitnom, a v tvojich útrobách spia namiesto vojakov rytieri ducha. A oni sa prebudia a oblečú si na seba brnenia nových ľudí. A vtedy budeme hodní Slovenska. Vtedy budeme hodní dedičstva našich otcov. Vtedy budeme hodní, Skalka, teba.

A ty sa na nás dívaš okom kríža z kláštornej strechy. A ty sa na nás dívaš kamenným oltárom na tvojom  nádvorí. A my odchádzame, a predsa v našej duši zostáva čosi prastaré a pevné. A vietor nad hladinou Váhu šepká: Skalka...    

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Pozrite, čo sa stalo na Slovensku, hromží Trump pred kamerami (Komentár Máriusa Kopcsaya)

Preceňovanie utečeneckej témy odpútava pozornosť od úplatkov.

EKONOMIKA

Kažimír dostal košom. Sulík odmietol zmenu dlhovej brzdy

Sulík sa stretol s ministrom financií.

KOMENTÁRE

Férové, ale drsné ultimátum z USA (Schutzov týždeň)

Prečo je balvanom v oku ten iliberál, ktorý nevládne?


Už ste čítali?