Doma

Autor: Katarína Džunková | 24.12.2013 o 16:02 | Karma článku: 7,85 | Prečítané:  735x

Na mesto zosadla noc a jeho tepny, v ktorých cirkuloval život, sa zapĺňali svetlom, rovnako ako krv napĺňala vystreté, unavené, trasúce sa i na volante položené ruky ľudí a ako v obehu duše cirkuluje vôľa žiť a vôľa prekonávať  zlo, prekonávať svoj vlastný úpadok, svoju vlastnú minulosť, i svoju vlastnú smrť, lebo čím by bola ľudská duša, keby v jej tepnách neprúdil život večný a milosrdenstvo. A mesto svietilo. Jeho žiara bola viditeľná celé stáročia, vynímala sa nad okolitými bukovými lesmi, nad kotlinou, v ktorej odpočívalo mesto uložené akoby si Boh nachvíľu niekde zložil kus svojej slávy a kus svojej krásy, až kým opäť nepríde na zem.

Nad doliny sa vzniesol sokol a aj on v tejto výške videl mesto rozprestreté, akoby opreté o palicu rieky vyvierajúcej zo Slovenského raja a aj oblaky vnímali svetlo tohto mesta, ktoré sa odrážalo na ich dlhých bielych telách na nebi.

Pozorovala som pozorne každú budovu, sklon a usporiadanie ulíc. Všetky kostoly, ktoré som v detstve milovala a námestia, po ktorých som kráčala; no vtedy som ich ešte nevnímala jednotlivo, ale ako celok, ako čosi nesmierne láskavé a dávne, čo bolo so mnou od kolísky a čo tvorilo už súčasť mňa. Až teraz som začala vnímať, s akou láskou bol postavený každý kostol, ako bol presne vymeraný jeho základ, ako dômyselne vyzdobili každú chrámovú loď a barokové fresky svojou nádherou naozaj pripomínali nebo. Chrám tvoril obraz celého sveta a diali sa v ňom celé dejiny. Tu sa v Betleheme najprv tajomne potiahnutom tmavým plátnom narodil Spasiteľ, tu k nemu prichádzali traja mudrci z východu ustrnutí vo farebných barokových soškách. Tu som ako dieťa vnímala, ako sa k narodenému Božiemu dieťaťu vracia celé stvorenie, ktorému dal život a ktoré zachránil pred potopou – ako sa k dieťaťu skláňa kravička a oslík, ako ho hladí pokorné obilie v slame, ako okolo jasličiek trpezlivo stoja sochy ovečiek, naznačujúce, že v kolíske leží skutočný Pastier a Baránok Boží, o ktorom raz budú veľkonočné piesne spievať  „Agnus  redemit oves“ – baránok vykúpil ovce... A obďaleč stála i mohutná ťava z ďalekých krajín, ktorú si podľa obrazu umelcov priniesli mudrci. Tu, v kostole, bol napokon i Kristus ukrižovaný, uložený do hrobu i vzkriesený... A stupňovitý oltár pripomínal Golgotu, ktorej obeť sprítomňovala svätá omša. Za múrmi kostola sa dialo obrátenie, tu sme vchádzali k spovedeľniciam ako hriešnici a za čarovnou mriežkou, ktorá akoby symbolizovala žalár, v ktorom je v hriechu uväznená ľudská duša; bola ľuďom udeľovaná milosť. Tu, v kostole, sa deti prinášali na krst,  odtiaľto až za brány cintorína sa na svoju poslednú cestu vybral nebožtík. Tadiaľto kráčal diabol, aby pokúšal človeka a tu sa udeľovala milosť, aby mohli byť ľudia spasení. A tu sa diali i dejiny svetské: tu sa pred nájazdmi ukrývali obyvatelia, tu sa ženili grófi a možno tu raz i na bielom koni vstúpil admirál alebo vojaci, ako rozprávali starí ľudia. A tu sú s láskou opatrovaní speváci Boží – zvony. A tu je s ešte väčšou láskou opatrovaná Hostia.

Teraz si presnejšie všímam, v akom štýle bol a vykonaná ktorá prestavba. Ako murivo dominikánskeho kostola drží starý ranogotický portál na mohutných základoch. Ako v mestských parkoch zosadajú havrany. A na drôtoch nad konečnou zastávkou električiek nocoval kŕdeľ holubov. Vidím ako zákruty Hornádu a kľukatiace sa koľajnice, ako domčeky za Kysakom a vežička kostola starých Ťahanoviec prezrádza: „Už len chvíľa... Už bude, už bude mesto...“ A celá krajina napovedá, že tam, že o malú chvíľu už bude mesto.

A tak sa dívam na tento svet, ktorý už nepotrebuje Boha. Ktorý si o kresťanstve myslí: To už poznám, to nepotrebujem, to je zastaralé, to ma obmedzuje a nudí... A tak si uvedomujem i ako neznalí hodnôt pristupujeme k všetkému čo sme milovali: to poznám, to som už dávno pochopil... Ako sa nám zunúvajú najmilovanejší ľudia a to v nás samých zomiera schopnosť milosť.

Ale všetko je zázrak. A nič a nikto sa nevyčerpá. Neutíchne zázrak hudby, ktorú sme po tisíckrát počuli. Nezmizne tajomstvo básnika, ktorého sme milovali, no odrazu akoby sa jeho knihy zavreli a už viac nemajú čo povedať. Všetko je živé naďalej. A smrti niet.

A celé dejiny, ktoré akoby mávnutím ruky mal zakryť čas. Odrazu akoby mala prestať existovať dávna viera, kráľovská vznešenosť a poctivosť vecí, čo obklopovali človeka... Všetka námaha, dávne polia, domčeky a stajne, dávne kŕmidlá a cesta pre vozy... Staré hrnčiarske kruhy a kruhy dažďa na vode... Nič nezmizlo a všetko zostáva.

A stále je prítomná tá dávna zbožnosť, tá dávna vznešenosť predkov v géniu loci tohto mesta. Kde chrámovú loď požehnáva Panna Mária s dieťaťom vydvihnutá vysoko až po d klenbu v gotickej obruči z dreva... Kde sa všetky ulice a bočné námestia zbiehajú do centra, len aby pozdravili vznešenú katedrálu a kde starému zvonu pri požiari puklo srdce... Kde dopadá voda mohutných fontán akoby sa ozýval dupot koní a kde sa pred bohostánkami prežehnávajú ľudia... To všetko zostáva.

 

A večer prichádza tak zavčasu, akoby si zamiloval toto mesto a nechcel ho opustiť... A ráno prichádza neskoro ako vojaci vracajúci sa zo zajatia... A nad mestom v sivý deň letia sivé holuby, slnko je ukryté v senníku neba... A večné svetlo trvá.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Pozrite, čo sa stalo na Slovensku, hromží Trump pred kamerami (Komentár Máriusa Kopcsaya)

Preceňovanie utečeneckej témy odpútava pozornosť od úplatkov.

EKONOMIKA

Kažimír dostal košom. Sulík odmietol zmenu dlhovej brzdy

Sulík sa stretol s ministrom financií.

KOMENTÁRE

Férové, ale drsné ultimátum z USA (Schutzov týždeň)

Prečo je balvanom v oku ten iliberál, ktorý nevládne?


Už ste čítali?