Septembrové zápisky

Autor: Katarína Džunková | 8.9.2013 o 0:58 | Karma článku: 9,30 | Prečítané:  622x

A dni boli biele ako perly, biele kvôli oblakom, čo prikryli rakúsku krajinu bielou perleťou a čas chodil piť k ľuďom, ako z koľaje a mlák pijú biele holuby. Čas skrotol a vravel – taký rýchly je pozemský život. A hlinou, v ktorú neveríte, raz vy sami budete. A láska, v ktorú neveríte, raz vás samotných prikryje. A vysoké buky a brezy sa podobali mníchom – mlčali, aby z ich zelene a sily aj človek mohol piť. A za každým skutkom stála otázka – čo to znamená pre večnosť? A málokto si ju všimol, ako si nevšímame prítomnosť milosti v životoch.

Priložiť svetlo na tmu... Priložiť obklad svetla na veľkú ranu tmy... Priložiť lásku na zahnívajúce telo nenávisti... Priložiť obklad kláštora na ranu krajiny... Slabé posilňovať a hladné kŕmiť. Plačúce tíšiť a krotiť, čo je rozšafné.

 

Tak smeroval i septembrový svet do pokoja a vôľu navštevoval rozum a rozum napokon čin.

Čím je dážď pre suchú augustovú krajinu a čím je teplé a mäkké slnko pre zamračené septembrové dni, tým je pre ľudskú dušu pieseň. Milostivá hudba, hudba ako starena z rozprávok, čo nesie na chrbte nošu človeka – lebo skrze ňu človek ľahšie vystúpi k Bohu a ona nesie náklad pozemského. Kto spieva, dvakrát sa modlí. A anjeli nad Betlehemom taktiež spievali. Človek si nesie pieseň aby celkom nezdivel. Reč, rozum a hudba – dary, ktoré dostal človek na rozdiel od zvierat.

Listy dnes horia septembrovým ohňom a obzor sa čoskoro rozhorí tmou. Takto si nesiem pieseň – potichu ako hviezdy, aby ma nerušila od rozjímavej tmy, no aby mi pripomenula svetlo a tlela na cestu.

A ticho padajú listy. A ticho padá zo sviec vosk. Ticho vysychajú trávy a ticho odchádza z tela duša. Ticho rastú a ticho sa zmenšujú hory, ticho pracuje ako majster zavretý v dielni planéta zem... Ticho sneží, ticho sa preskupujú oblaky, ticho v kameňoch vyrastajú skalné ruže a ticho dýcha strom, ticho rastie stalagmit, ticho sa topí sneh i topí sen... Človeka sprevádza zázračná hudba ticha. Ktorá vie viac než všetky tóny posvätiť okamih.

 

Boh korunoval človeka životom a stromy listami. Hlbiny zlatom, lúky kvetom, tmu svetlom a deň zas vencom blahodarnej tmy.

 

Slnko zasvietilo a ako pomaly vychádzalo spoza mraku, tak sa i na podlahe izby vyjavovali svetelné obrysy okna ako predobrazy Božej krásy. A my nechceme žiť pre tento svet, lež pre nebo, a predsa už tu si nám zveri takú nádheru... Že hoci si to nezaslúžime, živíš nás a dovoľuješ nám vidieť rozkvitnuté lúky, pramene riek a kŕdle sťahovavého vtáctva, prichádzajúcu noc a jemné svetlo dúhy.

Aká je obrovská milosť byť kresťanom, a aké veľké je naše zlyhanie!

A pršia, pršia predobrazy raja... A my sa staráme o svetskú slávu?

Bože, nech sa mi naveky zapíše obraz teba ukrižovaného do duše.

Nech sa už skončí to večné posudzovanie druhých a neláska.

Rýchlejšie než na starom vyšívanom oltárnom antepediu mizne z ľudskej duše tvoj obraz obnovovaný svätou spoveďou...

Bože, uč nás svojej láske.

 

Dovoľ nám slúžiť, padať a vstávať, zmiluj sa a daruj nám život... Byť Adamom, tým hriešnikom, čo ťa uzrel a stal sa z neho stotník prosiaci ťa, aby si uzdravil jeho otroka. Zmiluj sa nad našou úbohosťou a ochraňuj nás od všetkých pokušení v duši. Pane, zbav nás zlého, lebo chceme byť tvojimi synmi a vyprosovať milosť za synov, čo na teba zabudli. Akú si dal milosť človeku, že si vzal na seba jeho podobu a neopustil ho, dokým svet svetom stojí a zjavoval sa v proroctvách, v skutkoch a dnes vo svedectvách a v Najsvätejšej Sviatosti oltárnej, ktorá omilosťuje svet.

 

Ako nám dávaš poznať, že všetko je len dočasu a všetko z tvoje moci. Tak isto, ako sa týčili pred začiatkom jari bezlisté stromy, v takej istej podobe k tebe prichádzajú na jeseň. Ako sa z tmy nadránom vynoril deň, tak do tmy opäť večer odchádza. Ako sa voda zniesla na zem z neba, tak sa vracia do bielej plachty oblakov.

 

Rozsvietila sa opona jasného neba a my sme vyšli k oknám, aby sme si do tvárí a dlaní nabrali slnko ako najväčšiu samozrejmosť, netušiac, že je od teba. Takú podivuhodnú si stvoril zem, rozhodil na nebesia hviezdy ako vrabčie kŕdle a zem sa krúti ako motýľ mlynárik okolo sladkého kvetu slnka. To všetko si stvoril a predsa je to prach, a predsa je to nič oproti nebeskej sláve. A my sme pozvaní ťa chváliť, milovať ťa a milovať druhých a vyprosovať blížnym tvoje milosrdenstvo.

 

A okrem zovňajšku horia sviece aj znútra. Nech je moja myseľ tým motýľom, čo krúži okolo kvetu teba, Bože dopomôž mi ku koncentrácii, aby si ty bol stredom môjho sveta.

 

A tvoja ruka neomylne riadi chod dejín.

 

A my vychádzame z kláštora a chceli by sme tieto dni odniesť v sebe ako sviecu, ako ostrov uprostred oceána vyprahnutia a všednosti. Aby nikdy nezhasol... Ale aká by to bola láska, keby bola uzavretá pred svetom.

 

Bože, čo vedieš naše kroky po európskej zemi, po zemi, čo sa tak premieňa a už stratila svoje jasné kontúry. Po európskej zemi, čo sa nám mení pod nohami a čaká nás budúcnosť veľkého rozvratu, odpadu, laxnosti i tých, čo sa stanú čoraz mocnejší skrze potomstvo, ktorého majú mnohonásobne viac... Bože, ochraňuj Európu.

 

Ach, prečo v jasnosti teba vidím tak zreteľne všetky pokušenia svojho života, každý zlý sklon... No len čo sa tento dar pokoja odvráti, kontúry zmiznú a pokušenie jasne nerozlišujem práve vtedy, keď sa v ňom nachádzam, akoby sa stalo realitou.

 

Aké sú jasné kontúry zla. Nič sa z nich nerodí, nikomu v dôsledku neprospejú, každému škodia. Zlo škodí svojmu objektu, i svojmu pôvodcovi. Pokrm zla nezasýti, voda zla neuhasí smäd, oheň zla nezahreje a jeho súkno nezaodeje... A predsa sa tak ľahko strhávame zlom a usilujeme sa o utíšenie vášní, ktoré sa neutíšia nikdy, naopak, zbujnejú do ešte väčšej žiadostivosti. A predsa sa odovzdávame do tejto podivnej ekonómie zla, z ktorej nič užitočné a prospešné neplynie, nik z nej nič nepostaví, nezaseje... A napriek zbytočnosti zla sa opakovane nechávame strhnúť myšlienkami, ktorými nás odvádza od Boha. Ale načo je cesta, ktorá nevedie k Cieľu? A veci, čo sa minuli svojmu účelu? V diablovej ekonómii platia falošné peniaze, čo sa lesknú, no nemajú skutočnú hodnotu.

 

Aká je dôležitá osobná svätosť. Aké je dôležité kňazstvo. Lebo ono je akoby pieckou, krbom, ohňom, ktorý presvetlí a vyhreje dom. Ako prítomnosť svätej Anežky, svätého Václava a ďalších posvätili dom Přemyslovcov a omilostili pred Bohom českú zem; ako blahoslavený cisár Karol Habsburský alebo jeho teta Mária Annunziata, abatiša Tereziánskeho ústavu na Hradčanoch ospravedlnili pred Bohom habsburský dom,  tak aj prítomnosť svätých posväcuje rodiny a národy a vyprosuje u Boha milosť na mnoho ďalších generácií.

 

Potom sa nad rakúskou krajinou rozlialo slnko... Slnko, ktoré akoby bolo prameňom a celý svet sa napájal jeho žiarivej vody a vtáctvo chcelo vzlietnuť k okrajom murovanej nebeskej studne. A bolo náhle tak teplo a tak krásne, že keď som sa vyklonila z okna, zazrela som, ako sa pri vedľajších otvorených okeniciach vlní vzduch... A ten príval krásy neprestal, zjavoval sa najmä vo vysokých a ešte stále zelených korunách bukov, hrabov a jaseňov v kláštornom parku.

 

Bože, tak veľa si pre nás vykonal a my pre teba tak málo. Ba čo, ešte horšie, viem, že ak príde na lámanie chleba, zlyháme, tak úboho zlyháme – vôbec nepripravení obetovať sa za teba. A ty nás i tak posilňuješ. A mne, dievčaťu, ukazuješ atribúty nekonečnej krásy. Ako nežasnúť, môj Pane.

 

A v piatok o tretej sa rozozneli zvony... My si tú milosť života večného nikdy ničím nezaslúžime... Tak aspoň voláme Salva nos – Zachráň nás, Bože, v hodine poslednej a na konci vekov. A keď počujeme kláštorné zvony akoby sme počuli zvončeky na záchrannej lodi, na Noemovej arche spásy, ku ktorej sa načahujeme my, topiaci sa.

 

 

A tak ďakujem Bohu za všetky milosti a dobrodenia i za všetko navonok zlé a ťažké, v čom azda zlyhám a v čom si budem zúfať a dopredu prosím o milosť. Ďakujem Bohu – propter magnam gloriam tuam.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Pozrite, čo sa stalo na Slovensku, hromží Trump pred kamerami (Komentár Máriusa Kopcsaya)

Preceňovanie utečeneckej témy odpútava pozornosť od úplatkov.

EKONOMIKA

Kažimír dostal košom. Sulík odmietol zmenu dlhovej brzdy

Sulík sa stretol s ministrom financií.

KOMENTÁRE

Férové, ale drsné ultimátum z USA (Schutzov týždeň)

Prečo je balvanom v oku ten iliberál, ktorý nevládne?


Už ste čítali?