Odznova nastal čas, keď sa cudzí človek mení na brata. Keď neexistuje iný vzťah ako láska a všetko kritické a zlé sa zdá nezmyselné. Odznova nastal čas, keď si oči pozývajú dlane a dlane si pozývajú slzy, aby sa naplnili ich bielymi perlami. Odznova nastal čas, keď sa zem stáva malou, maličkou v rozprestretej duchne vesmíru, horčičným zrnkom, ktoré vyrástlo a zakvitlo človekom. A odrazu bytostne ako svoju izbu, svoju ulicu, panelový dom a ruky položené na písacom stole, cítim i cudziu zem. Tak blízko sa z vesmírnej perspektívy Boha zdá Slovensko a Tichomorie, unavené smreky na svahoch Karpát a púšte Kazachstanu, tak blízko, s podpisom toho istého Tvorcu, je stvorené koryto Hronu, nad ktorým preletel rybárik a prístavy, kde kotvia výletné lode. Tak blízko je Sýria.
Bože, kým ja bdiem a kým ja spím; tam kdesi ďaleko sa môj brat bojí o vlasť. Bože, kým ja bdiem a kým ja spím; tam kdesi v diaľkach sa môj brat bojí o život. O život, ktorým tu tak sebaisto pohŕdame, ktorý si zapĺňame malichernosťami a spormi. O život, ktorý si nectíme a v ktorom kalkulujeme. O život, čo si stvoril.
A vonku bdie augustová noc.
Pane, prítomný aj v tejto noci a v tomto meste... Pane, ktorému žiadna myšlienka nie je skrytá. Pane, dnes som prišla prosiť za Sýriu. Pozvala som si slzy, smútok a strach, čo prišli ako vzácna návšteva do domu Abrahámovho. A prepásala som sa slovami ako cingulom, prepásala som sa slovami, o ktorých veríme, že idú k tebe – veď musia, ako sme v detstve z celých pľúc fúkali do púpav a do semienok bodliakov a verili, že letia k nebu. A po rieke sme posielali listy a utekali na druhú stranu mostu, či ich odnáša prúd. Tak teraz posielam modlitbu za ľudských bratov... Zachráň Sýriu.
Márne sú naše úsudky. A pery, ktoré okúsili, čo je sladké a čo horké, čo je horúce a čo je chlad; ale sami nič nestvorili. Iba povedali, že všetko je márnosť. Ako kôň, čo celý život neposlúchal a až napokon sa pokoril pred hospodárom, tak sa i moje ústa, toľkokrát špinavé od slov, prišli pokloniť. A prišli prosiť za mojich bratov. Veď za horami v Sýrii umierame my sami. Veď za horami v Sýrii umierajú anjeli, ktorých sme vlastnou ľahostajnosťou poslali na smrť.
A tak nie za seba, za bratov som prišla prosiť. Ako dávny ruský svätec, čo vedel, že na mesto padne meteorit a modlil sa za odvrátenie tohto nešťastia.
I keď sa všetky životy začínajú i končia v tvojich rukách... Zachráň Sýriu.
Nech sa prítomnosť zmení na budúcnosť, budúcnosť, v ktorej sú vojny nenaplnené. Kde je nám odpustená neláska k bratom.
A vonku tlie augustová noc a nad mestom žiaria kopce, čo obrástla zlatobyľ.
Pane, stvoril si toľko krásy, že ju do konca života nepoznávame a toľko lásky, že ju nikdy neobsiahnu naše srdcia. Stvoril si Sýriu, ktorá si pamätá kroky tvojich učeníkov, ktorá si pamätá cval koňa, keď do Damašku uháňal svätý Pavol. Prastarú zem krížovnických výprav a chválospevov na tvoju nekonečnú slávu.
Daj nám milosť stať sa apoštolom, keď oslepený tebou padá z koňa. Daj nám možnosť obrátenia.
Nech dejiny cválajú svojou cestou ako svätý Pavol a nech padnú z koňa, nech sa sled udalostí obráti.
Pane, ktorý nesieš všetko a my nevieme uniesť ani to, že žijeme, zachráň Sýriu.
A vonku bdie augustová noc a tiché husi v priamkach nalomených prírodou tiahnu na juh.
Všemohúci, odpusť, že sa ani nevieme k slzám modliť za Sýriu, za Sýriu,
za Sýriu.
