Šla som teda po chodníčku medzi vinicami. Svetlo sa lesklo na listoch a na bobuliach ešte nenaplnených strapcov. Slnko presvetľovalo žilnatinu rozopätých viničných dlaní, zem pod mojimi nohami bola suchá a duša nad ňou slobodná. Poludnie vrcholilo akoby antické kone zastali s vozmi slnka práve na vrchole oblohy a dlho, dlho vrhali na zem svoje kolmé lúče, ktoré aj napriek sparnu vháňali do rastlín nutnosť dozrievať i rásť, a kvetom prikázali sfarbenie. Vlčí mak v to leto viedol medzi kvetmi a sem-tam sa objavila v pšeničnom poli jeho červená hlavička. Tamodtiaľ ma volali opustené cesty – po nás sa vydaj, pútnička. Postojže, človeče. Zem, po ktorej kráčaš, je svätá. Ten zázrak, ktorý započul Mojžiš v horiacom kríku, sa teraz preniesol do celého sveta. Zvesť o Bohu posvätenú krvou mučeníkov počuť na celej zemi. Posvätenej krížom, ktorý potrebujeme pripomínať zlyhávajúcim očiam. Takto môj zrak spočinul na kríži na vrcholku kláštora Chor virap.
Aký láskavý je pobyt na tejto zemi. Dívať sa na starobylé stromy a nevravieť im už bratia, lež ešte úctivejšie: „Otcovia!“ Pokľaknúť pred tradíciou, pred rodom a pred predkami, pred všetkým, čo je staršie než ja. Čo ma volá milostiplnou rečou ako zem, naša najláskavejšia pokladnica, v ktorej spočinieme. Zem, ktorá má v sebe najvznešenejšie poklady, lebo skrýva mojich predkov, mňa, časť z terajších i budúcich.
Šťastná z doputovania do cieľa som sa skláňala k opusteným múrom kláštora. Prešla som dlaňou po múriku a sedela v tieni centrálnej veže. Držala som v ruke kameň, symbol prítomnosti. Ako čosi hmotné a v tejto chvíli tak neodvratne prítomné, dobre si uvedomujúc, že to bude minulosťou. Ako sa dívam do láskavých očí všetkého milovaného, čo raz stratím a čo tam v diaľke je už skutočnosťou, ako aj všetko to; čo o ľudskom živote ešte netuším.
Dvojica z Francúzska a prvý Slovák, ktorého som na ceste stretla
Pane, všetko ti patrí. Tento horúci letný deň. Rozprestiera sa predo mnou a ja počúvam ticho na obzore. Vidím, ako sa trasie rozpálená zem; vidím, ako sa mi vo vnútornom zraku premietajú obrazy domova. Aký zázrak je krajina, Pane! A zvlášť rodná zem, ktorú najviac cítime, keď nám chýba v diaľkach. Ako je to vlastne možné – pri brehoch sparného dňa v cudzej zemi vidím svoju vlasť. A zdá sa mi, že preciťujem ďaleké svahy Malej Fatry, snažím sa myslieť na to, ako asi práve teraz pramení a buble mladý Hron, ako placho znejú zvony na polnočnej omši a na Kysuciach v lete zvážajú seno. Ako voňajú v Poloninách horské lúky, aký je zázrak odvaliť na poľanách kameň a objaviť pod ním podzemný hmyz, bielu larvu alebo dážďovku. A potom opäť otváram privreté oči a vidím staré arménske kríže.
Vyšla som na drobný kopec za kláštorom. Kláštorný komplex sa z neho ukazuje vo svojej kráse. Lepšie vynikne nádvorie i záhrada. Tehlová farba kláštora prechádza do hnedej. Môj dych sa tají v náhlom uvedomení – veď ty si nás stvoril, Pane! A my v modlitbe spomíname slovo Otče a predsa tak často nedôverujeme v Teba, akoby si ani nemal byť skutočný – a to pritom my sme Tvoj oživený popol a prach.
Pane, poslal si ku mne priateľku noc. A poslal si ráno nádherné a korunované. Smiem ho otvárať ako starú zvinutú listinu, až na jej konci objavím na obzore ranné slnko ako tvoju pečať. Kladiem ruky pred seba a ovieva ich ľahký vánok – Bože, nežijúci iba v mojich slovách; Bože skutočný! Ja Ťa smiem osloviť; uvedomujem si to vôbec? Že si mi stvoril srdce schopné milovať.
Viac k tebe, Pane. Obracať svoju dušu vnútrom von ako arménska zem, keď sa obrátila naruby a kamene v zemi vyšli na povrch zemský, aby mohli zažiariť v stavebnom materiáli ako kláštory.
Beriem si za družku noc a starú jabloň. A vinicu, no vôbec nikto z nás nie je schopný vyrovnať sa tej kráse stvorenia. Pane, odpusť nám, že Ti zabúdame ďakovať. Ako krásne sa z araratských svahov spúšťa vánok a vonia ranná vinica. Ako krásne sa v poludňajšom slnku lesknú jazerá a arménska zem.
