Svätý Krištof

Autor: Katarína Džunková | 3.4.2012 o 22:19 | Karma článku: 1,42 | Prečítané:  299x

Z obrovskej lásky na stráňach sa narodili jablone. Rozkvitli trnky a bledá tráva sa pod ne ukladala s obetou. Občas sa nad tou krajinou zjavovali so slzami v očiach anjeli a jarky, potôčiky a stružky utekajúce po poliach sa zavše jagali ako uzlíky a žilky na vyrobených Božích rukách. Hoci len málokto zo stvorených sa zamýšľal, asi aké ruky musí mať vznešený Boh, keď stvoril Adama na obraz svoj a keď v podobe jediného Syna visí na kríži, ktorým mnohí z ľudí pohrdli. Z mokradí a z lužného hája za poľom sa k nebu vzniesla štíhla volavka a k tmavomodrým oblakom ju dvíhala láska, poriadok a tajuplná moc Toho, ktorý udržuje svet. A z bažín podobne ako chochlačky a lysky vyvolávalo milostné slnko i ľudské srdce, zavše miznúce v hlbokých vodách zatratenia. A Boh sa zjavil  v pieskovcových skalách, v dejinách i ruinách života a napokon sa zjavoval i v chorej Adamovej duši, i v srdciach spravodlivých, čo s ním žili a jedli trpký chlieb naplneného života.

 

„Pred tvojou tvárou som len prach a aký pyšný prach, Pane... Vezmi si moje ruky i tvár, lebo ani tie nepatria mne a celkom každý deň ti nimi dávam tak málo a ani za ne ti neviem ďakovať, ani za tie dve okrúhle biele dlane... Lebo som pyšný popol, prach hlúpejší od liesok a od tráv, čo prijali aj dnešný deň ako vzácny dar, podobné veľkým duchom v dejinách. To ja som tá biela srnčia kosť pohodená na presvetlených čistinách, to ja som ten žid, čo sa s úškľabkom díval pod Golgotou na tvoju bolesť, to ja som tá, čo nestojí v rade spravodlivých a ešte sa ti prieči, ešte sa prieči, Bože!“ Tak volalo  moje vnútro, keď som cez uhlopriečku krajiny zazrela kráčať postavu. Jeho, vznešeného muža s ťarchou sveta na pleciach.

Bolesť mu bola za sestru a hroby ležiace pri cestách oslovoval nežne: „Priatelia...“ A celá jeho duša bola z Boha, nebeská a plachá od narodenia, keď si sama vzala na plecia svet a stretla Boha v studených zimných lesoch – podobných celému svetu, lebo ani v ňom Stvoriteľa takmer nik naozaj nehľadal.

A on predsa šiel a rozprával sa s tichom a s vlastnou smrťou, s jazerom ako s kráľom Šalamúnom, čo v odraze podivuhodným spôsobom obracal všetko naruby. Vedel, že ani sila jeho vnútorných a ani vonkajších rúk, ani tá vznešená krása, v ktorej som ho náhle uzrela... Ani mladá tráva a ani starý les – že nič, nič nie jeho a nič nevzniklo samo zo seba. Že všetko je len nekonečné temno a prázdnota, totálne nič, čo vyvrátil naruby Boh a nebyť Jeho, neudržalo by sa na sivom vlase nebytia nič, ani krehké ľudské srdce, najvygravírovanejšia práca zo všetkých...

Videla som jeho ruky i tvár, srdce aj pevné čelo, ktoré sa rozdávali po celý život. A tá tvár bola jemná a už veľmi poznačená bolesťou. Žiarila do tmy, ako keď sa z priečelí budov nad nočné mesto spustia biele holuby alebo keď svieti tajomné slnko v hmle, v hmle, keď by sa nezdalo, že vôbec ešte niekedy zažiari na svet vzkriesené z dlhého plátna šedých oblakov. Z jeho dlaní, líc aj  pliec sa šírilo teplo, taká dobrota, že som si v nej často zohrievala tvár. A hľadela som na neho už roky, a predsa som mala pocit, že ho naozaj vidím iba v zábleskoch. Že iba občas, tam, v hĺbke, kde som už sama a kde už nie som sama, lebo je so mnou Ježiš... Len tam kdesi, v úplnej láske, ho vidím. Tam som mu za medenou horou dobra hľadela z tváre do tváre, tam ho smiem hladiť a plakať nad bolesťou, tam sa smiem nakloniť do bútľaviny vŕb a do lesných studní, zo strmín útesu a nočnej oblohy – a opäť zbadám jeho tvár... A tak sa naňho dívam, nevediac, že som ho celkom nehodná, ako sme nehodný lásky nebeskej, hoci ju tak často berieme do vlastných myšlienok a zákutí duše.       

 Tak celé desaťročia kráča cez krajinu svätý Krištof, s nákladom sveta, ktorý je ťažší a ťažší. Tam, v tej bolesti, kde opúšťajú všetci, ako v predvečer Veľkého piatku. A až potom sa v záchveve ľútosti zľakne a náhle preberie skolená duša: „Pane môj, ako som ťa len mohol opustiť?“ A predsa sa tak stalo.

A tak hľadím na postavu svätého Krištofa, ktorý dal svetu to najvzácnejšie zo seba – seba samého. A ktorého si druhí nevšimli. A hľadím naňho, až mi zmizne celkom z dohľadu, kde sa nebo dobrotivo skláňa  k zemi a otvára sa brána, za ktorou spieva zástup skutočných a toľko tušených anjelov... A na konci tej brány svieti kríž a odpínajú sa z neho ruky Spasiteľa a objímajú svätého Krištofa a vravia: „Milovaný, poď k Otcovi...“

A my, nesprávni malomocní, čo sme sa nevedeli vzdať po kusoch sami seba... Voláme na slávu a na ten zázrak, keď k nebu letí štíhla volavka a na kríži plače najvyššie Božie srdce, keď sa v hline pohne naša lebka a zamrví sa v nej znovu zárodok Adama a keď dážď dopadá na mláky a buble, akoby vyslovoval: „Ma – ma...“ a keď z obrovskej lásky na stráňach vykvitlo zmilovanie nad nami, presväté meno Ježiš a biele, celkom biele jablone.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Exminister Janušek, ktorého súdia za nástenku, dohliada v Žiline na transparentnosť

Hlavní aktéri nástenkového tendra dnes žijú bežným životom. Napriek obžalobe a hrozbe dlhoročného trestu má byť jeden z nich prvkom verejnej kontroly.

KOMENTÁRE

Pozrite, čo sa stalo na Slovensku, hromží Trump pred kamerami

Preceňovanie utečeneckej témy odpútava pozornosť od úplatkov.

TECH

NASA oznámila obrovský objav, prečo sú vedci takí nadšení

Veď je to „len“ ďalšia hviezdna sústava.


Už ste čítali?