Lebo takí sme, nehodní vôbec slova žobrák; nehodní vôbec slova milosť... Keď sa banalizuje bolesť a hriech. Keď sa ani náhodou neďakuje za život.
A naše dni chodia od bodu A k bodu B a ku C... Urobím toto, pôjdem tam, získam hento a natiahnem sa ešte za tamtým. A nikdy sa nepretnú so žiadnou hodnotou. A nie sú ani hodné človeka.
A potom prichádzajú tí, čo sú slepí a v tme im žiaria iba titulky – čo nie je verejne ohodnotené ako hodnotné a správne, to neexistuje.
A tak dajako plávame po vodách 21. storočia, neschopní skutočného žiaľu pre druhých, neschopní skutočnej bolesti a neschopní niesť vinu – a strhávame ju zo seba, akoby bola horiacim brvnom a nemožné ani nachvíľu podržať jej plamene.
A zlaté listy briez vynáša vietor k nebu ako hviezdy. A búrka a žiaľ vtrhnú ako armády... Do ľudských duší, ktoré sú schopné poprieť, zabiť a neveriť. Do ľudských duší, ktoré tak rady oslavujú sami seba, svoj piedestál, svoj prach...
A na jednom mieste v Starom zákone sa pýta Boh ukázať aspoň jedného, kto hľadá Pravdu. A kto dnes skutočne miluje Pravdu? A kto je hodný sa čoho pre ňu zriecť?
A človek ide ďalej... Spokojný sám so sebou a svojím chorým srdcom. A nábojom Mesiaca zastrelili nebo a tečie z neho dážď. A ja som ešte horšia, ja len tú Krásu vidím a idem ďalej a zrádzam.
Tak teda akej oslavy je hodný človek?
A dni idú ďalej a človek 21. storočia nimi kráča spokojný. Sám so sebou, lebo tak mu to našepkávajú hlasy, čo si už celkom stotožnil sám so sebou. A iba pokorní, starci a deti sa modlia. A na hroby v presnom rytme padá dážď, akoby sa kríž a smrť a život pýtali, kam sa to vlastne zopsul človek. Kto vlastne ešte hľadá Pravdu?
