Ležím pod nimi – a nie, to ja sa nedívam, ja nie som schopná vnímať tú šírku bytia. To krajina pozoruje mňa a vidí moje kroky ako rýchle záblesky – a vzduch ma prezradí; javor, čo opŕcha a lístie pod ním tvorí kruh, prezradí ma hmla a mĺkve poludnie, v ktorom som nebola dobrá.
Tá istá breza rastie stovky rokov v háji za mestom. A stále iná breza rastie na kopci za mestom, keď si ju zem, ktorá ju vydala – ako úrodná čiernozem jazyka vydáva stále nové obrazy a slová – vezme späť. A potom sa narodil ešte hrab, aj on mal v sebe kúsok brezy a rovnaká bola i tráva a napokon aj zajac, čo tadiaľ bežal v podvečer. A čosi z brezy som mala aj ja, keď som sa dotkla tvárou v tvár trávy, akoby som sa ohla k hladinám po svoj vlastný obraz.
Boh kráčal po lese a všade, kde pobozkal zem, narodili sa huby a celý svet odrazu plakal ako dieťa, lebo v ňom kolovala jeho krv. A mračno sa týkalo potoka, oheň sa týkal dreva a drevo zvuku. A javor sa týkal človeka a človeka sa týkala láska a predjarné dažde úrody broskýň, broskyne hája a háj mesta, ktoré s rozľahlým kláštorom na kopci hľadelo za Dunaj do našej zeme.
S údivom sledujem, ako na konci októbra odpočívajú lesy a aké sú teraz stromy šťastné. Akoby mi v tejto chvíli bolo všetko rovnako vzdialené a blízke – tá chvíľa, kedy sa z hrubých mračien začne spúšťat najprv len sotva rozoznateľný sneh; tie chvíle, keď rozkvitajú divoké ruže a kríky sa ohnú v spanilosti arkád; keď za dva dni rozkvitne šafran a keď na sklá áut narážajú kŕdle chrústov a nik sa viac neobzrie za nimi.
A vidím mŕtvych, tak veľa padlých Októbrovej revolúcie, tak veľa ťažkých životov – tak prečo by ten môj mal byť ľahký...
Pod nohy si mi uložil lístie a vedľa líca chladný vzduch – a duša stále nie je pokojná. Do huslí si vložil hudbu, pod trávu žeravé srdce hliny a do úst národov reči starých ríš. A vo mne sa stále čosi búri. A potom stíchnem, lebo ticho milujem a potom chodím do prírody ako zlodej a beriem, beriem, neustále si beriem z jej poriadku a krásy. A tak aj do našich duší chodí zavše ako zlodej hnev a to, čo sa tvári ako nový poriadok sveta, aby z nej vzal pamäť a Boha, keď sa na tmavnúcom nebi zatrepocú hviezdy a mesiac sám seba číta ako dávny hieroglyf.
