Spomeň si ešte na zázrak (vrch Sabalan, 4 811 m n.m.)

Autor: Katarína Džunková | 16.9.2011 o 11:56 | (upravené 19.10.2012 o 23:46) Karma článku: 8,20 | Prečítané:  1543x

Dnes nemám nič, iba Ti opäť vravieť: milovaný Pane... Keď hľadím do svojej duše a vidím jej všetky hriechy a tú ťarchu seba samej, z ktorej sa azda nikdy nebudem vedieť vyspovedať.  A po chvíli vystupujem zo svojich myšlienok akoby boli iba súknom, ktoré ma ťaží a ľahko zabúdam na celú krásu, čo ma napĺňala. Ale hory neopustili kraj – ešte sa ticho pasú pri pobreží Kaspického mora, lemujú Soľnú púšť uprostred krajiny a akoby boli kvetmi, ktoré práve niekto rozhodil na lúku ako medené haliere – množia sa a vytvárajú obrazce na severe až k arménskym a azerbajdžanským hraniciam.    

1.JPG

2.JPG

3.JPG

4.JPG

5.JPG

6.JPG

7.JPG

9.JPG

10.JPG

11.JPG

12.JPG

14.JPG

15.JPG

16.JPG

17.JPG

18.JPG

19.JPG

20.JPG

21.JPG

Dívam sa do ovčích tvárí a nerozumiem tomu zázraku... Ako je možné, že každá z nich je iná – ako je možné, že sa na seba nepodobá ani jeden z pastierskych psov, ani jedna stonka divozelu a jeden chumáč trávy. Dívam sa na štruktúru listov a podobne na ľudské skutky – a rovnaký nie je ani jeden deň, ani jedna myšlienka a čin – vzdialené od seba tou záhadnou silou skúsenosti a času...

22.JPG

23.JPG

24.JPG

25.JPG

26.JPG

27.JPG

28.JPG

29.JPG

30.JPG

31.JPG

32.JPG

33.JPG

34.JPG

35.JPG

36.JPG

Hľadím na ten zázrak ľudskej bytosti a odrazu sa mi zdajú byť všetky predchádzajúce chvíle života prázdne. Ako som sa vlastne vôbec mohla niekedy v živote hnevať? Ako som mohla závidieť, ako som mohla pristupovať so zlými úmyslami – ku komu vlastne? A teraz vidím uprostred rozľahlých iránskych hôr kopce a hmly a dlhé, dlhé cesty po nekončiacich údoliach... Aká je to krása, Bože. A to, čo som predtým rozpoznávala presne v zrkadle – pohyb ruky, zahnutie vlastných pier (a odkiaľ vlastne viem, odkiaľ to viem tak správne identifikovať, že to, čo sa hýbe na druhej strane zrkadla som naozaj ja?),  zrazu objavujem v druhom človeku a zdá sa mi to nesmierny zázrak. Odrazu vidím, ako sa niekoľkým ľuďom okolo mňa pohybujú ruky, odrazu v jurtách na opustených stráňach stretávame ženu, čo nám nalieva čaj. Z diaľky nás pozorujú plaché deti. A nik nikomu nerozumie, skúšam ju osloviť po perzsky – rozpoznáva iba pozdrav, snáď vo všetkých moslimských krajinách rovnaký. Nerozumie naším jazykom, my nerozumieme jej a ja sa so zatajeným dychom dívam na ten zázrak pohybu. Ako je možné, že sa to hýbe – všetko, kam sa pozriem. Steblá vo vetre, lesklý chrobák v tráve... Vrásky na ženinej tvári, jej ruky, pohyby, ktorými prestiera na zem koberec a ktorými sa spolu skláňame k zemi. A kto kedy zariadil zázrak – že sa tu na tejto zemi mohli naše životy stretnúť, že na malú chvíľu mali rovnakú trasu, že sme sa mohli stretnúť ešte tu, až kým znovu neodídeme tam – tam, kde mŕtvi nie sú mŕtvymi. A myslím na tú celú neznámu lásku, ktorá sa mi zjavuje, v tých zvláštnych chvíľach, keď vchádzam do citov, v ktorých mám dojem, že som ich už raz zažila... A myslím, ako sa učeníkom zjavil na hore Mojžiš s Eliášom, ako mŕtvi nie sú mŕtvymi a Boh je Bohom živých... A cítim tých, ktorých milujem, že sú stále so mnou, cítim tú lásku v básňach, nad ktorými plačem, s básnikmi, ktorých som nikdy nestretla – a odrazu im rozumiem.

Všetko je zrazu pokojné. Ako som kedysi bála, že celý svet je klam – a k čomu to vlastne prináležíme, ku klamu? „Sme utkaní z rovnakej látky ako naše sny,“ napísal raz Shakespeare. A ja sa dívam na tú nádhernú látku sna, na tú nádheru, s ktorou sme spojení a ku ktorej patríme...

37.JPG

38.JPG

39.JPG

40.JPG

41.JPG

42.JPG

43.JPG

44.JPG

45.JPG

46.JPG

47.JPG

48.JPG

49.JPG

50.JPG

51.JPG

52.JPG

53.JPG

54.JPG

55.JPG

Vo vysokých horách je ešte tma. Veci sú stvorené – steblá tráv, sopečné kamene, drobné kvetiny, sneh v údolí a kamenný zráz. Nevidno však ani jednu z nich. Len tma, tma, pokrývajúca všetko ako sneh. A nie je vlastne taká aj ľudská duša, keď ešte nepoznáva láskou, keď je priveľmi pripútaná k veciam tohto sveta? A v ľudských dušiach sú uložené všetky poklady a v ľudských dušiach býva tma a v ľudských dušiach znejú cudzie hlasy – a kde je to milostivé svetlo, ktoré by dalo zmysel všetkým veciam?

Až po chvíli sa z masívu stojaceho oproti dvíha slnko. Akoby do údolia zleteli biele vtáky a zo zeme sa odlepovali kŕdle tmy, aby sa utiahli už len do škár a tieňov a aby nenašli pokoj napokon ani tam, až slnko postúpi vyššie – a až sa opäť nerozprestrie noc, keď tieň obsiahne zem.

Tiene zostávajú za nami ako pamiatka noci. A na pamiatku mrazov nás ešte obstupuje chlad. Ale aké by bolo slnko, keby nehrialo; čo je to vlastne svetlo, ak sa zjavuje aj v ďalšej podstate, v príjemnom žiare, ktorý ma teraz berie za ruky a zosadá na ne mäkký ako vata, až napokon chlad celkom pominie. A ja otáčam skrehnuté ruky k slnku a moja koža vonia po slnku a pominula tma a ja zrazu vidím svoje stvorené ruky omilostené v tým náhlych zábleskoch.

Chce sa mi ešte zakričať hmlám – počkajte! Tak teda toto je časť dňa, ktorú najviac milujete, teda prudké poludnia, v ktorých tak rada nastavujem svoju tvár slnku, sú pre vás utrpením? A hmly sa stáčajú v ďalekých údoliach ako keď sa kľukatí voda a celkom nehlasne prechádzajú cez lesy a cez skalné hrebene. Držia sa tesne nad zemou ako plaz a vzápätí sa menia na vtáky, aby sa navrátili nebu.   

56.JPG

57.JPG

58.JPG

59.JPG

60.JPG

61.JPG

62.JPG

63.JPG

64.JPG

65.JPG

66.JPG

67.JPG

68.JPG

69.JPG

70.JPG

71.JPG

Rozprávam potom o tom zázraku v Prahe – a už sa mi zadrhávajú slová. Ľudí zaujímajú iné otázky. Už si navykli spoločnosť hodnotiť a kategorizovať, dívať sa na všetko cez prizmu svojej kultúry. Pýtajú sa ma na Irán celkom prakticky, očakávajú zaujímavosti, iróniu a vtipné odpovede. A mne je smutno, aká je vlastne ľudská duša. Že by človeku prislúchalo vravieť: „Bol som malý a centrom môjho života bola mama. A divil som sa slnku, trávam a hudbe. A miloval som ľudí a priateľom bol každý, kto vstúpil do môjho sveta. Ale už je to dávno a moja duša zabudla. Dnes už neviem byť človekom.“

A tak si spomínam na chladné rána a ostré poludnia s húževnatým vysokým slnkom, na červený piesok v Iráne a hrubé kmene starých olív. A nechcem, aby odišli. A tak sa v tichu ponáram do dávnych dôb, do storočia šestnásteho, dvanásteho, tretieho; aj do toho milosrdného času, od ktorého datujeme náš letopočet. A plačem, lebo si spomínam na vlastnú vinu a plačem, lebo si pamätám na zázrak.   

   

V článku boli použité niektoré fotografie  J. T. 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Exminister Janušek, ktorého súdia za nástenku, dohliada v Žiline na transparentnosť

Hlavní aktéri nástenkového tendra dnes žijú bežným životom. Napriek obžalobe a hrozbe dlhoročného trestu má byť jeden z nich prvkom verejnej kontroly.

KOMENTÁRE

Pozrite, čo sa stalo na Slovensku, hromží Trump pred kamerami

Preceňovanie utečeneckej témy odpútava pozornosť od úplatkov.

TECH

NASA oznámila obrovský objav, prečo sú vedci takí nadšení

Veď je to „len“ ďalšia hviezdna sústava.


Už ste čítali?