Anatolské obrázky

Autor: Katarína Džunková | 7.9.2011 o 14:16 | (upravené 19.10.2012 o 23:47) Karma článku: 6,45 | Prečítané:  1197x

Trávy sú pokojné a zem spieva. Vlak uháňa cez prastarú krajinu, pomedzi hory zrezané ako pne starých stromov, ktorým zostali len korene – nespočetne veľa vrás a priehlbín kľukatiacich sa až k zemi. Nie, to vlastne my sa nehýbeme, to krajina okolo nás kráča. Prechádza od zimy cez obdobie sejby, až po tajomný čas úrody a dožiniek. Ak by rastliny mali hlasy, dnes by sa isto ozýval zo zeme jemný plač novonarodeného obilia, klasy práve dozrievajúcich kukuríc, slnečnice so svojou každodennou choreografiou a hlasy oblakov, čo sa dívajú nebesiam do tváre.

 

                Koľko rôzností sa nám dostalo na tomto svete. Nad vrstvami obilia a vlčích makov, nepreberného množstva rastlín a rôznorodých lupeňov, ktoré ani nikto nikdy neuvidí, žijú ľudia... V živote s toľkými možnosťami, s toľkými ideami, čakajúcimi na naplnenie, s toľkým oduševnením – ako s komnatami, ktoré ani nik nikdy neotvorí. Och, život... Keby sme ťa aspoň vedeli správne žiť...

1.JPG

1a.JPG

2.JPG

3.JPG

4.JPG

5.JPG

7a.JPG

7b.JPG

8.JPG

               

Do vlaku nastúpili dvaja opravári svetiel, chvíľu sa rozprávame a do mňa sa vlieva  hanba. S akými malými vedomosťami, z akej výšky som sa predtým na Turecko dívala! A títo ľudia sú krásni, čistí, úprimní a dobrí – až sa mi zdá, že najväčšou chorobou ľudskej duše, sú hodnoty tzv. meštiactva. Tá teatrálnosť, to vystatovanie sa, to kritérium myslenia: čo si pomyslia druhí - akoby udusili to pravé, originálne a živé v človeku. Zdá sa mi, že práve tá teatrálnosť  nahovárajúca si sama o sebe čosi iné; je najhorším, čo sa človeku môže stať. Zbaví ho jeho samotného, vlastnej a neopakovateľnej podstaty a nasadzuje mu namiesto pravej tváre masku, s ktorou nemôže byť šťastný, s ktorou sa ani nemôže postaviť pred bytie – veď to už ani nie je on sám.

Až mi je smutno, keď sa s opravármi lúčime. A mám obavu, že až tieto spomienky zostarnú, až nadobudnú vek čo len niekoľkých dní; stratia svoju krásu a budú žiť tak, ako neskôr prežíva väčšina myšlienok a citov. Keď si ich človek prispôsobí, skrotí a upraví – až napokon prestanú rozprávať svojou vlastnou rečou. Aké zvláštne je ľudské vnútro, keď v ňom dokážu zovšednievať a umierať idey...

 

10a.JPG

 

11.JPG

 

12.JPG

 

13.JPG

 

14.JPG

 

15.JPG

 

16.JPG

 

17.JPG

 

18.JPG

 

19.JPG

 

20.JPG

 

21.JPG

 

22.JPG

 

Po tráve rástli porozhadzované divozely. Utekali po údolí akoby ich tam niekto so všetkou vedomosťou a presnosťou uložil – ale vieme my vlastne vôbec, čo je to stvorenie? Uvedomíme si to hádam len na chvíľu a vo chvíľach – keď sa nám naskytne pekný výhľad, nečakaná krása, či keď si cez otupené zmysly uvedomíme, že ráno je predsa len o niečo zázračnejšie než po minulé dni. Veď ak by sme si plne uvedomili, čo je to rastlina, čo je to zviera, čo je kvet a čo život – a čo je vlastne čas, v ktorom sa všetci odohrávame, ustrnuli by sme v úžase, v absolútnej bázni a láske pred Zmyslom toho všetkého... Ale to si väčšinou udržiavame v sebe len krátko. Aj keď stojím, moje myšlienky bežia. A čo viem z tej plnosti zachytiť.

 

23.JPG

 

24.JPG

 

25.JPG

 

25a.JPG

 

25b.JPG

 

26.JPG

 

27.JPG

 

28.JPG

 

29.JPG

 

30.JPG

 

Na jednej z anatolských strání sa zachytil oheň – za chvíľu ako Božia ruka zmietol z povrchu zeme do ničoty všetko rastlinstvo a hmyz... Ale pohľad na tú pôdu zčernalú žiarom mi už odobral vlak uháňajúci ďalej na východ. Vznešená a nedotknutá príroda, aká je v týchto končinách Turecka, bola kedysi na celej zemi, až sa mi nechce veriť, ako sme ju mohli tak rýchlo zničiť. A do nešťastia, ktoré často sužuje naše duše, sme takto vtiahli aj stromy, choré rastliny a zvieratá...

 

9.JPG

 

10.JPG

  

30b.JPG

 

31.JPG

 

33.JPG

 

34.JPG

 

35.JPG

 

36.JPG

 

Naprieč raz suchými a inokedy takmer až na kosť rozrytými cestami, stoja železničné priecestia, medzi tou krásou práve zožatých polí. Medzi divozelmi a bodliakmi, pomedzi tú krásu lúk a tráv, kde našli svoje útočisko straky a sojky – pomedzi to všetko si razí cestu náš vlak. Za oknom sa mihne pastierka. A tak myslím na chudobných a maličkých, na tých všetkých na skutočnom okraji spoločnosti, ku ktorým prišiel Kristus... A že to vlastne my sme na smiech, aj celá takzvaná inteligencia, čo si so sebou nosí hrb vlastného rozumu a zápasí s ním...

 

37.JPG

 

39.JPG

 

40.JPG

 

43.JPG

 

44.JPG

 

41.JPG

 

 

 

Pane, ktorého cítime a ktorému nevieme vyhovieť, nad turecké čiernozeme sa dvíha slnko ako opona, podobne ako bodliaky, pakost, chrastavec a poľné kamene – nezatrať ani nás... A zachráň  nás, keď sa nad zemou v kŕdľoch trasie vzduch a jediné, čo nám zostalo v duši, je hrdosť.   

 

 

 

V článku boli použité niektoré fotografie z albumu J.T.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficovi nestačila porážka Danka, potreboval ho úplne zosmiešniť

Čo by Fico nesmel urobiť, ak by postupoval podľa ústavy.

SVET

Minúta po minúte: Mexiko ničí ďalšie zemetrasenie, má už 248 obetí

Zabíjali padajúce budovy, medzi obeťami sú aj deti.

KOMENTÁRE

Zosmiešnil Trump seba či rovno Ameriku?

Lídri Činy, Ruska a Nemecka si Trumpovu reč v OSN neprišli ani vypočuť.


Už ste čítali?