A rozhádali sa ľudia. Jedni sa povadili o to, kto je najhumánnejší a najlepší, ďalší ako chirurgovia zasadli nad knihami a dišputovali, čo z ktorého učenia má akú platnosť, čo je vedecky dokázateľné, čo je len emocionalita a čo manipulácia. Ktorá pravda je nad ktorú... A napokon aj tí, čo nadovšetko chválili objektivitu a lásku zabili tých, čo nemilujú a nediskutujú.
Ach, ako by ste sa pozerali na nás, vy, stredovekí bratia. Keď ste dokázali chápať veci komplexne. Dnes tu kráčame po vás my, ktorým patrí len údes, opovrhnutie a vzdych: „A oni nedospeli ešte ani tam?“ Keď zlyhávame ešte aj v tom, že obhajujúc dobro nevidíme ani kúska dobroty v tom, čo kritizujeme.
Alebo nie. Možno treba vo všetkom vidieť nádej a budúcu krásu, v úpadku zazrieť neobráteného Šavla, ktorého ešte len kdesi v diaľke čaká prach cesty do Damašku.
Ale ako by ste sa na nás dívali vy... Vy ľudia starých dôb alebo možno len celkom nedávnych. Že tu už takmer niet vzájomného citu, že už len zostala jednostranná láska: Láska k nám, ktorej nie sme schopní vrátiť nič naspäť.
Och, ako by asi na nás dívala láska svätej Terézie z Lisieux, jej čistota, jej pohľad a jej slzy. Keď sme si zmodernizovali kláštory, keď sme sa začali smiať slovu „musíš“, keď je nám zrazu priťažké byť povinný, až do poslednej bunky tela povinný voči Bohu, keď radšej všetko vyložíme s miernosťou, s vlažnosťou, s veselosťou – veď napokon každý výklad je najlepší vtedy, keď nás nebolí a keď vyhovuje nám.
A ako túžime po svätosti, ako si namýšľame, že rozumieme tomu, čo ktorý veľký človek ako myslel a čo povedal; vyhlasujeme si svätosť za priateľstvo; ba dokonca si myslíme, že sme nad nimi... A niektorí sa pohŕdavo uškŕňajú nad sochami v kostoloch – akoby sme mohli niečo pochopiť z ducha, z ohňa a skutočného myslenia tých najvznešenejších ľudí?
A nerozumieme anjelom a nerozumieme ani diablom... „Čia je to vina?“ pýtajú sa vzbúrení – naša, naša... Lebo zo všetkého najviac ako koža, čo bola pridlho pod mocnými lúčmi slnka, nás páli skutočná vina a jej skutočný dôsledok.
Rozmnož sa, aspoň kúsoček tej veľkej lásky svätej Terezky z Lisieux... Keď už nie sme ani schopní napísať zo srdca: „Tebe, Mária, chcem spievať, lebo ťa milujem...“
A beda tým, čo sa pretvarujú; a beda tým, čo vidia, a neberú na vedomie... A zo všetkých oblakov, ako peľ z kvetín a ako kvapky rosy na nás prší milosť, tá nekonečná a často jednosmerná láska, ktorú len zopár čistých dokázalo rozoznať a zmnohonásobiť.
Ako by sa na nás asi dívali ľudia z rozbombardovaných domov v Caen a v Rouene, tí všetci chudobní, nevítaní a neutešení... Tí, ktorých si bez rozdielu vzala vojna... A nám sa v teple domova a relativite sveta zdá, že Líbya je ďaleko, že Afganistan je ďaleko, že moslimovia sú takí odlišní a vzdialení... A my si myslíme, že vojny niet? A aj Srbsko je ďaleko a aj Rusko je ďaleko, aj k Biblii je ďaleko, aj do kostola je ďaleko, aj vlastná smrť je ďaleko, aj bolesť druhých je ďaleko, aj vlastné srdce je ďaleko, aj večnosť je ďaleko... Tak ďaleko, že všetci by sme všetci zahynuli, ak by sme ju dnes zazreli v jej plnosti.
A zostal len smútok, vina... A nesmierna – nie jednostranná, ale všestranná láska, čo padá aj na tento čas. A kríž, ktorý ako o tom napísal jeden svätý básnik: „vysáva všetku bolesť sveta...“ Lebo kam by sme inak šli s tou krivdou... Kam by sme šli s tou vinou... S tou nerovnováhou, neúctou, nepochopením... A kam by sme šli s tým žiaľom a otázkami... S toľkými rôznymi názormi a srdciami... A s prosbou, čo nás sprevádza po celý život: „Pane, zmiluj sa...“
Za bieleho dňa ako je dnes, na rovnakých ľudí ako my, čo tu dnes sedíme... Na rovnako milované mestá, ako sú tie naše a v dobe s rovnako nemravnými organizáciami, ako je dnes OSN... Pred šesťdesiatimi siedmimi rokmi...
