reklama

Solún

Ak vieme, akú cenu má druhý breh, aká veľká je potom hodnota prievozníka. A ak vieme o hodnote správ, ako veľmi teda treba ďakovať poslom, čo ich doniesli. Tak sa pri brehoch polostrova Chalkidiki rozprestiera ako rozosiate perly biele miesto Solún. Staré a pevné ako pravda, aj keď sa naokolo trasie zem. Stojí pod teplým gréckym nebom, povedľa prístavov a vrchu Chortiatis. Niekedy nad ním roztrhnú vrecia dažďa a vrecia slnka a niekedy sa more opýta: „Ako ti je...“ Tak sa dotýkam jeho múrov a tak mi odpovedá: „Som Solún. Bol som pred vami a budem po vás. Som váš súčasník, rovesník, i dieťa, lebo ľudské mestá sú vždy mladšie než tí, čo ich stavali. No tak sa pýtaj! Lebo ako inak môže mesto rozprávať.“

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

A tak pri ňom stojím a vidím, ako aj pre mestá platí: „Si zodpovedný za to, čo si skrotil...“ Ako sme skrotili mestá, predmety, myšlienky a učenia. A napokon ich zanechali ako nezodpovední pastieri či hospodári; ako zlá matka, ktorej sa narodilo dieťa, aby naňho zabudla. A ako plačú naše opustené domy, vlasť, aj idey, ktorým sme od čias detstva prestali veriť. Skrotili sme aj lásku, aby sme napokon až celkom oslabili vieru v ňu. 

Ak by som sa aj stratila a v temných dňoch a v chvíľach, ktoré sa zdajú nekonečné, nevedela, čoho sa chytiť; spomeniem si vždy na Solún. A na dvoch svätých bratov, na ich misiu do Kaganátu, na ich detstvo a na hlaholiku, ktorá mi žiari súmerná a jedinečná spomedzi všetkých písem a všetkých jazykov. A solúnska stopa by ma doviedla ďalej – k významným kostolom a k učilištiam, k stopám byzantských cirkevných otcov a výnimočných architektov, k dobe, kedy tu kázal svätý Pavol pridobre vediac, prečo si vybral práve toto mesto s geniom loci a významnou židovskou i gréckou komunitou. A mohla by som ísť ďalej, ešte ďalej, po horizontálach dejín, až ku starým Grékom a ešte starším civilizáciám, k raz suchej a inokedy pohostinnej prírode peloponézskeho polostrova a nikdy by som sa nevedela dostatočne vynadívať, ako mi príroda a dejiny ukazujú cestu a ako zrkadlia Božiu tvár. A ak by to bolo stále málo a ja by som nevedela, ktorým smerom sa vydať; šla by som od solúnskych bratov k nám. Cez svätého Gorazda, cez naše kláštory a našich básnikov, cez náš folklór a cez náš ľud, cez naše arboréta a žrebčíny, cez hory a údolia, až by som napokon došla do miest a dedín až k samej súčasnosti – až ku všetkým vzácnym ľuďom, ktorí ma tvoria.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

A medzitým niekde v Grécku stojí Solún. Ukotvil sa na brehu Egejského mora ako loď, akoby sa stal nachvíľu archou, kde si ktosi zmyslel odložiť všetky poklady ducha, aj všetku vzdelanosť, aby sa nestratila v záplavách. 

Po dlhej noci vstávajú trávy – a Thessaloniki prosia o dážď. O obyčajný dážď, pri ktorom si náhle uvedomíme jeho vzácnosť, aká je voda dar, aj to, že jej máme na Slovensku toľké zásoby. A zrazu zbadáme, že zem lieči, že zem ako pomocnica napráva – a že z nej vzišlo liečivé bahno, zázračný prameň; liečivé rastliny, ktorými nás zahojí tá, čo si raz povie: a už bolo dosť. A nežne si nás vezme späť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Po zemi chodí žiadostivý človek a zrazu zbadá, ako sa tesne nad ňou plazí čierny dym. Ako sa človek mýlil, že vie čítať z reči vtákov a mračien, že presne vie, kam a ako má smerovať jeho osud – a zrazu príde skúška a zbadá, že toľko vecí, za ktoré sa predtým dušoval, si vôbec nenosí v srdci. Že väčšinu jeho motívov tvorí strach o seba, o ciele, ktoré si ktohovie prečo vytýčil – a kde je naozajstná láska? A odpoveďou je len tíšina... A čierny dym, keď si namýšľame, no zrazu vidíme: Boh našu obetu neprial.

 A zaľúbila sa Bohu zem, na ktorej rástli ďateliny, až pretvárali trávu na biely koberec. Zhromažďovali sa na nej v husto popretkávanej sieti ostrovov, až by sa zdalo, že kopírujú nebo, ktoré bolo v ten deň tiež tak verne zaplnené oblakmi. Rozprávali sa s drozdami, čo po nej utekali známym hopsajúcim krokom už celé stáročia, rozprávali sa aj s vysokým tŕstím okolo záhradného jazierka. Práve cez neho preplávala žabka – oči jej trčali ako dva lampáše a s hladinou vody, aj s rybami, ktoré sa jej o chvíľu začnú obávať ako vychýreného dravca; ladila na centimeter presne. A aký je to zázrak – príroda. Dá sa jej vôbec určiť cena? Koľko stojí život – ako len vôbec bolo možné založiť obchod s niečím, na čom nemá človek nijaký podiel. Držím v ruke jablko – a vôbec sa nedovážim hádať jeho cenu. Na aké číslo odhadnúť niečo neopakovateľné, niečo živé a jedinečné – keď sa my sami kŕmime živým, aby v nás zachovalo a rozmnožilo kúsky života. A aká je cena zvierat, ktoré majú svoje povahy – a dá sa vôbec ohodnotiť strom a predať pôda? Aká je cena pôdy, ktorá obsahuje celé dejiny i budúcnosť a hviezdy prach, čo na ňu zosadá. A keď sa dotýkam veľkých a prívetivých listov rastlín, je to akoby som s dotkla slnka, ktoré sa zrazu schovalo do toľkorakých premien. Ach, a čo je v tejto celej nádhere človek... A jeho priatelia, slová „musím“ a „chcem“... A jeho túžby a namýšľania si, že to on má kľúče od poznania, od vesmíru, od budúcnosti. Jeho zaručené tvrdenia, že práve ten môj názor je správny, druhých nie – lebo ja som JA a môj nárok je oprávnený. A že si často namýšľame o vlastných schopnostiach, dobre i spáse... Ale nič z toho nám vôbec nepatrí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Dívam sa ďalej do zelených tvárí briez a topoľov s oblými listami – ako sa dopĺňajú, ako sa rozprávajú, ako sa miestami menia na zelené vodopády, pod ktorými šuchoce tráva, keď po nej opäť skackavým krokom prebehol drozd. A ladia navzájom – ani jeden strom nie je chybný či zbytočný, ani jedna dužina a miazga nebola naprogramovaná zle. Len človek nie... Len človek sa tak rozprávať nevie... Keď sa po zemi plazí čierny dym a keď sa na pery tak ťažko derie – skutočné „odpusť“ a „veď ma“.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Katarína Džunková

Katarína Džunková

Bloger 
  • Počet článkov:  257
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu